Občas si prajem mať
citlivejšie pery. I zmysly. Prajem si cítiť ťa každučkou bunkou svojho
tela, ako blázon. Občas som blázon.
---
Sedemnásteho
Požičané pero
Pošliapané púčiky
Jesenných kvetov
Uplakaných.
Za roletou,
Ktorú si spustila
A možno som ju
Spustil,
Zastrel ja.
Paštétou.
---
Zvoní
Ten odporný kostitras
A mňa všetko
z neho bolí
Každá myšlienka
Krváca
Zas.
Svet vôkol mňa slzy roní,
Možno nemá až tak „pass“
No ja v ňom iste
Zhorím.
---
v bufete stála,
bola tam a ja
prehĺtal som oslovenia
na sucho.
Žena v čiernom
Prázdny pohľad
Na dlani svrbí ju zaucho.
Facka svetu,
Osudu, že je tak krutý
A bláznovi za jej
chrbtom,
Ktorému porast hlavy
Zožierajú
Prázdne kúty.
Kúpila si
Pudingovú buchtu
A povedala, že ma
ľúbi.
---
zaškrtané stránky mojich
nevydaných kníh
stroskotané verše na dne
a naša láska hnije
v nich.
Za tri dni, za týždeň
Tisíc strán popíšem
Jediným Tvojím bozkom,
Oblečeným do mojich
pier...
A perom
Povediem ťa
Správnym smerom
Ak moje pero
Láskať by ťa smelo,
Smelo.
Tak odpusť, že do šľapají
starého muža
Obúvam si tvoje ponožky
A ruža, ktorou
premohol som svet
Líha ti odovzdane pod
nôžky...
Veď jediným požiarom,
ktorý
Pľúca Zeme nekonečne páli
Je iskra očí
v Tvojej nežnej tvári
A ja, sotva dýcham,
som z toho chorý.
Chorý.
Toť ja,
Sám prebúdzam sa každé
ráno
Dolámaný,
Rozsvietim neóny
Zaželám Ti dobré ráno
Pohladím melóny...
---
zima je za rohom.
Zima v záhyboch
mojej neožehlenej košele
Zima v zovretí
našich obnažených dlaní
Zima v letmom objatí
Na zastávke ráno pred školou.
Počujem vločky dopadať na
Tvoje vlasy,
Počujem, ako sa topia na
Tvojich perách
Počujem, ako v ich
speve sa snažím
Počuť, že miluješ ma asi
Že tieto rána
a večery
S vločkami nikam
neodletia.
Ospalá krajina pohrúžený
do bielych perín
Ospalé oči tvojej tváre –
jediné, ktorým bezhranične verím
Ospalý tlkot dvoch
mladých sŕdc opitých láskou
Čo patria dvom kusom tej
istej duše neohrozeným
