6:06 ráno. Nikde ani
živej duše, len tiene, šero, hmla a tlmené svetlá ospalo zívajúce cez okná
panelákov do šera vôkol mňa.
Len ja a môj pes.
Len moje myšlienky, naše myšlienky, len naše nemé kroky a táto prechádzka.
Práve som snáď ten najospalejší človek na Zemi. Akoby som ešte vždy
v sladkom spánku, obklopená žiarivými obrazmi z ríše zázrakov bola
Alicou a živo snívala tie najkrajšie sny, ktoré ma čičíkajú
a nepustia, hýčkajú si ma a ja im neutekám. Nie von, nie zobudiť sa,
nie do zimy, šera, ticha a chladu, kde som sama, len so sebou a mojím
psíkom, len so psíkom na prechádzke uprostred neznámej temnej ulice obklopená
žmurkajúcimi obrami, ktorí sa nad nami hrozivo týčia zo všetkých strán, lační
a zahalení prítmím skorého jesenného rána, kedy nám ostáva jedinou možnou
záchranou práve to lenivé Slnce, nie a nie zdvihnúť svoju blonďavú gebuľu
spod prikrývky ďalekého hornatého obzoru a vdýchnuť tejto nekonečnej
bezfarebnej utópii kvantá hrejivých farieb, nech mi nie je už ani trošičku ľúto
prebrať sa, zobudiť sa, konečne rozlepiť oči.
Je to tu. Môj jokršir sa
konečne rozhodol vyprázdniť. Na nezdravo rozvoniavajúcom trávniku vedľa
ponurého parkoviska, ako zvyčajne. Som príliš unavená ešte aj na to, aby som
odtrhla svoj mdlý pohľad od toho dobre známeho úkazu práve prebiehajúceho pod
Tobyho chvostom. Ide to pomaly. Tuším začína vychádzať Slnko. Prvé lúče
oblizujú vrchné poschodia panelákov v okolí a prvá, evidentne pridlhá
časť produktu práve prebiehajúcej aktivity môjho domáceho miláčika sa rozhodla
pod nepravidelným náporom tlaku lámať. Tiene z okolia miznú, niekde spoza
chrbta počujem buchnutie vchodových dverí, od inakadiaľ zas doliea ozvena
brechajúcej fenky. Niekto štartuje auto. Z tmavých strašidelných obrov sa
pomaly kľujú obyčajné sivé, zájdené panelové budovy plné prebúdzajúcich sa
ľudí.
Toby tlačí. Tlačí
a Slnce vychádza. Už je ho vidieť
takmer celé. Nebo a ja sa nestíhame lúčiť s hovoriacim králikom, či
pánom Klobučníkom. Musím si náhle pretrieť rukávom obe oči. Ešte, že som sa
večer odmaľovala. V teplákoch, legínach a nohavičkách mi začína
byť horúco, zhrbený Toby už sa nebude
dlho triasť vypätím svojich síl a moje rozospaté oči napokon rozoznajú až
nepríjemne známu scenériu rozprestierajúcu sa navôkol.
Slnko je na nebi.
Konečne. V duchu si vydýchnem. Viem, že nie len ja. Môj maznáčik nastraží
svoje špicaté ušká a energicky toto ráno svojimi zadnými labkami zahrabe.
Vytiahnem z vrecka pokrčený sáčok, zhlboka sa nadýchnem a v návale
kyslíku ala čerstvého vzduchu priamo do mojej mysle si uvedomím, že... túto
ulicu poznám.
