*táto melódia sa celý čas niesla v pozadí...*
Prebúdzam sa na neznesiteľné žiarenie, ktoré ma oslepuje ešte aj cez zavreté viečka. Je mi tak fajn, tak veľmi fajn a pohodlne, hoc ležím na nejakej rozkladacej kravine, a nohy mi na konci trčia z matraca, až sa mi nechce ani pohnúť. Iba nepohnúť. Neprebrať sa do reality.
Smola. Pozriem sa na mobil, je poondiatych deväť a tie minúty ma nezaujímajú, aj keď tam už nejaké sú (dve cifry, nejdem prezváňať). Sotva sa hýbem, celé telo, ako precitám, vreští, aby som sa nadopoval nejakými anestetikami pre utlmenie bolesti. Duše. Odrážajúcej sa na mojom tele. Všetci spia. Gabriel na posteli, ktorú som si zajednal svjím spánkovým duetom s Veithom z minula. Aspoň som mal, aj taký neuveriteľne ožratý, dobitý, vyšťavený, vyžmýkaný a unavený toľko dobra, v sebe, áno, v sebe, že som ho prikryl a dal mu vankúš, aj keď mi za vankúš iba zbytočne vynadal, vraj ho nepotrebuje... No a čo Lisa s Philipom?
Po dôkladne rozmazanom, neostrom, nepresnom, nedbalom, prečasaní, ktoré bolo natoľko zavrhnutiahodné, až je nad rámec všetkého preháňania nazvať to prečesaním - ale posuňme sa dejovo ďalej- celej izby okolo seba som pod rebríkom do postele pána domu našiel jeho gate, tričko a mikinu s ponožkami... a o čosi neskôr, pri pokropení tej vyprahlej pustatiny na mojom jazyku kvapkami jablkového kentus-džúsu Dvalitredesaťcentov moje uši striaslo pri jej mrmlaní a mrnčaní...
Ale to bolo po tom, ako som vstal, bol sa vysrať, pustil si Commodores - Easy, pozbieral špaky, šupky z banánov a všetko to natriafal na jednu kopu mimo klávesnice, ktorú som na pustenie pesničky potreboval, a zabalený hašiš položil na Philipovu peňaženku. Po tom, ako som sa nachytal v objatí s tým vydriduchom Mariusom. Po tom, čo som videl Janika na diskotéke. Vlastne dvoch, ale ten Janik z Jorgovej zhuleneckej hippies rozlúčkovej párty "ZbohomJorgIndiaťavíta" bol prekvapením, pretože má 21 a nikdy v živote na diskotéke nebol. Po tom, ako som bol pozvaný na tisíc drinkov. Po tom, ako som viedol stodvadsaťtri zbytočných rozhovorov o tom, ako sa niekto strašne má. Po tom, ako som sa skoro zabil pošmyknutiami na hajzloch, kde nielen z moču stúpala para. Po tom, ako ma všetci poznajú. Po tom, ako som videl Veitha tancovať. Veitha. Tancovať. ... vlastne to bolo po včerajšku, ktorý bol tak neuveriteľne nabitý, že sa mi to ani opisovať neoplatí napriek tomu, že to vyzeralo na prvý piatok po celkom dlhej dobe, kedy prídem zo školy a oddýchnem si od seba.
Ide tu len o ten hašiš. Julian mal toho v Mukovom dome toľko, že to vyzeralo ako nejaká kurevsky hrubá čokoláda. Krájal to na podložke pod mäso, loveckým nožom. Vážil na nejakej vážke. ...mám na mysli miniváhu. Taká tá váha na hašiš... whatever... ráno Philovi zmizol posledný kúsok.
Jedli sme palacinky. Lisa je nedefinovateľná. Nepáči sa mi jej smiech, a z fotiek, na ktorých má vyplazený jazyk ma naháňa hrôza. Šúľali. Jointy. Niekde v Hofheime. Prišli sme v Julianovom mercedes benz z roku 600 pred Kristom. Keď som bol malý, po tom aute som túžil. Teraz som sa v ňom odviezol. Zas. S ďalšími štyrmi bláznami. Na tom takom... "bongu", či jak to voláte, sa mi najviac páčia tie bublinky.... ako keď fúkam cez slamku do Bakardy&Kola. Len čistejšie....
Na ruke mám kérku. Ten sekuriťák sa mi nepáčil, ale neskôr napravil svoj prvý dojem. Áno, u mňa máte s tými dojmami šancí...
...sekuriťáci.
Som slávny bez toho, aby som niečo urobil, vyslovil, dokázal.
Vraj nevie, čo bude. Končí školu skôr, než on. Rada by cestovala.... chce ísť toto leto do Južnej Ameriky, alebo až po lete? Ako dobrovoľníčka. Vraj podľa neho by tam mala ísť aj na dlhšie...
...a mňa keď sa niekto opýta, čo mám povedať?
Tie psy smrdia. Treba ich okúpať. Včera sme boli leniví. "Haubtsache skateboard". Cítil som sa akoby som bol niekto iný. Niekto, kto nezažil nič, než slnečné jarné dni amatérskeho natáčania videí so skejtbórdmi niekde na dedine, v Knetzgau. Po škole. Po odfotení slnečníc a aportovaní v hovnách. Aj Beatles boli fajn, ale dve rovnaké mp3jky s rozličnou značkou?
Také hrubé a neforemné palacinky, aké robí Philip ste nevideli. Ak ste dnes neraňajkovali s nami. Ak ste včera s nami neobedovali.
Ak sa pošťastí, tak Jonas, nie ten malý, ale tento druhý, čo ho berieme do auta, keď nás Langer vezie do Sweinfurtu užiť si skejtpark, ten mi možno šupne zadáčo nejaké dobré boty, ktoré sú mu malé.... ak ich ešte nešupol niekomu inému. Ale pozrie sa doma.
Ľudia sa pozerajú. Nikdy nevideli kameru? Štyroch idiotov s doskami na kolečkách a jedného Muka na Philipovom skútri ťahajúceho Jonasa hore kopcom uličkou, z ktorej keď vyletíš, letíš kolmo cez cestu a naraziš do steny domu cez ulicu? Možno si to iba prišli pozrieť po stý krát, pretože je to taký ten vidiecky pokoj. Blbnúci odrastení chlapci. Ten otec s malým.... oblečený v pracovnom odeve. Mechanik. A jeho maličký chlapec. Stáli na rohu ulice a čakali, kedy zapištia pneumatiky skútru a z medzery medzi múrmi vystrelí nejaký surfér predvádzajúci triky vo vzduchu nad suchou zemou... betónom... cestou... deti s ostatných domov, náhodný ujo cyklista, susedovie sopliak s kamarátom...
Aká sranda. Dnes je v škole toľko zábavy, že nestíham napísať do denníčka. Som unavený a znechutený. Nie znechutený... jednoducho apatia. To je tá moja choroba, ktorej tu tak často a intenzívne prepadám. Pripadám si už ako Veith. On nežije pre nič. Iba žije.
...aha, nie dnes. To bolo včera. V piatok. Keď som sa večer ocitol na najzvláštnejšom hajzli aký som kedy videl. Niekde v dome Tonyho, bubeníka z "Arbieband". Nejaké dve pizdy klopú na dvere... akurát si utieram riť. Vnímam, že je tu dosť smrad. Nad poličkou za mojím chrbtom "uzatvorenou" závesom je maličké okno. "Jungs!" počujem spoza dverí. A klopanie. Zas... splachujem, škrtím opasok, vyliezam poličku, otváram okienko s najzvláštnejšie zmechanizovaním otváraním, aké som doteraz videl (ale našťastie som ho veľmi rýchlo pochopil, zhruba tak po treťom zaklopaní a "Juuuungs...!"), vyliezam doň, po chvíli, keď sa závesy vypitých fliaš konečne "učešú" zo záberu mojich začervenaných očí vidím, že som kurevsky vysoko nad "zemou" a že oproti mne, aj po mojej pravej strane sú iba holé múry, po ktorých by zliezol leda tak spajdrmen. Ženské za dverami chytajú hisák. Všetko tu smrdí. odopchám okno, veď to snať vylezie, všetok ten smrad... alebo aspoň takých 99%, nech to vyzerá, že tu sral niekto predo mnou. Bohužiaľ. Už vyklopávajú príliš dlho, aby uverili niečomu takému. Som vážne taký idiot? Čaptavou chôdzou prejdem ten kilometer úzkou miestnosťou až na jej druhý opačný koniec, aby som odomkol, vyliezol, zavrel tesne za chrbtom a upozornil dámy, že tam ísť nechcú, ak majú rady vlastné životy.
Neposlúchli...
"Ty kokos, to čo si tam robil?" polovica ožratých kreténov na terase okolo nás spievajúcich Bon Jovi - Have A Nice Day uprie svoju pozornosť na odfarbenú blondínku, ktorá práve prišla z ...ani by nechceli vedieť, ale... "Prepáč, Ty keď serieš, vonia to ako ruže, však?" Smiech. ...chlapci si zrejme všimli ako úboho má nanesené to blato na ksichte. "IS THIS BON JOVI? DUDE! Me and BonJovi are like THIS!" Gabrielovi, keď si chlípne, celkom ide nechať len tak moje ucho ohluchnúť. Oko sa mi snaží vypichnúť prekríženým ukazovákom a prstenníkom, Kai mi podáva ďalšie pivo s úsmevom a jeho novým obľúbeným slovným spojením "Pojeb sa" (po slovensky) na perách, okolo je chaos, bordel, smiech, huriavk, spev, Julian pripíjajúci si s Mukom na dobrý kšeft s čokoládou uňho doma a dotknutá histerka z hajzlov stojaca oproti mne polohlasne vyhabká "No nie, ale..." ale čo, Ty lama? Keď niekto serie, tak to smrdí. Obzvlášť v takto špeciálne vystavaných hajzloch, už to pochop a prestaň pozerať ten poondiaty Twilight! Nedopovedala. Spievali sme Born To Be Wild, Teenage Dirtbag, dopili drinky, otvorili ďalšie pivá a odtiahli. Milujem tieto nočné pochody s partiou ľudí, ktorí vždy disponujú plne využitým potencionálom urobiť z niekoľkokilometrovej chôdze cirkus, muzikál, karaoke šou, a tísicdvestotridsaťštyri ďalších fajných variácii neskutočnej zábavy... Muk po ceste šťal. Julian tiež.
Boli sme na diskotéke.
Bol som na diskotéke.
"Dominik?" Ako fajn znie moje meno, keď ho vyslovuje atraktívna osemnástka ešte vždy sa po ráne vyvaľujúca v posteli, mraziaca ma pohľadom svojich modrých okáľov v sprievode úsmevu, o aký by žiadny z jej ex určite nechcel prísť....
...naozaj som napísal "úsmevom"?
Je ráno. Sme v izbe sami. Ona sa ma vypytuje, ja jej rozprávam. Ona sa rozplýva. Je náročná. Pokladám to za úspech. Že sa rozplýva, predsa. Obaja zahĺbení do predstáv, snov, spomienok a obáv z budúcnosti, úsudkov, obaja snažiaci sa nechať svoju lásku žiť. Sedemnásťročný chlapec, ktorý svoje dievča neuveriteľne miluje. Osemnásťročné dievča, ktoré svojho chlapca neuveriteľne miluje. Sú tam obaja. Ani nerozprávajú rovnakým jazykom. Verím na víly, ale v náhody nie.
"Dude, would you...?" Umlčím príchodiaceho Philipa oslovujúceho ma od chrbta postrčením audiokazety do rádia na kuchynskej linke. Tú muziku obaja môžme. Chvíľku chystáme raňajky, potom dolu príde aj ona. Je oblečená v jeho starom, vyťahanom tričku s divnými vyžratými fľakmi na pravej lopatke a do bielych kraťasov odhaľujúcej z jej nôh presne toľko, aby som si nemusel ísť zahanbene prezliecť tepláky obvinený z hriechu zvaného "heterosexuálna orientácia"...
Sedím v jedálni. Oni spolu spievajú nejakú oldies pesničku z kazety v rádiu na linke. Ona utiera riad z umývačky, on pripravuje mok, z ktorého upraží palacinky. Spievajú, usmievajú sa. ...A ona sa k nemu nedokáže netúliť.
Videl som skvelý obraz. Raz sem šupnem fotku. Bol v ich dome skôr, než bol dom ich. Ten v Knetzgau. A čakal tam šestnásť rokov na to, aby som ho našiel a vysvetlením jeho míningu vyčaril na ich perách úsmevy. Boli mladí, živí, krásni a šťastní... bol som tam. Videl som to. Sníval som o tom, že to tak raz bude aj s nami. Som chlapec, ktorý neuveriteľne miluje svoje dievča. Práve som sa prebral z nečakane prehýrenej noci. Takmer tisíc kilometrov od mesta, v ktorom býva moja láska. Pozerám na display svojho telefónu a rozmýšľam, či ticho spiacich duší v prítmí tejto izby narušiť tónom jej odkazovky. Ale... čo by som povedal? Napokon, odkazy aj tak rovno maže...
A z tých mojich sa nikdy nedozvie nič nové. Hoc pre mňa je to nové stále. Vždy. Znovu a znovu...
Chýba mi.
