Vtipné je, že som to napísal v piatok 9.3.2012, v sobotu 10.3.2012 si mi povedala, že musím umrieť. A dnes, 11.3.2012 umieram. Z pôvodného rukopisu som nepozmenil ani hlásku. Mŕtvy predsa... nepohne ani prstom.
Vnútro človeka
náhle sa zdá byť také krehké!
Už s tým viac nemožno súperiť
do leta
Kedy dívaš sa na nás v telke...
V túžobnom povzdychu
ozvena vzlykov pukajúceho srdca
a beznádejná naivita
stonajúca bolesťou do kriku
vyplašenej a zmätenej duše
mladého chlapca...
Bolesť srdca vystrieda pokoj a radosť z východu Slnka na chvíľu kratšiu, než kýchnutie. Upadám v kakofónii do polospánku a ďalšie ráno je už len sladkastá trnka - stráveniu predchádza prehltnutie.
Spadol až na dno studne
tápal v temných jej hlbinách,
nevypočutý navždy tam bude,
ako vrak stroskotanej lode
uväznený na dne mora.
Utopený v slzách
Hluchý z ozvien neustávajúceho smiechu
Keď žalúdok hladom trávil
vlastné črevá
chlapec dávil
Skrvavené hrče špiny dávno zabudnutého hriechu...
Ako kameň - chladný a natvrdnutý
mŕtvy kus zeme,
s ktorým zdieľal chudák obsah svojho vnútra
takí sú aj ľudia - či už nechceme,
či chceme.
No napriek tomu, že je večne mĺkvy,
nikdy nikam neodíde, veď je ťarchou nášho bremä...
Kameň
na slovo skúpy,
ostáva nepohnutý.
Zaliaty potom a slzami
slov, ktoré v ňom uviazli
tých, ktoré jej chýbali,
než odsúdila ho sladkými perami...
...mala na nich trpký úsmev a tiché
"Zbohom."
Tak dodýchal, vyhasol
zaspal.
V zúfalstve pred smrťou
na hlavu sypúc si popol.
Osud ho strestal.
