Je nula päťdesiatdva. A tento svoj zápisok nepíšem do zošitku, pretože tu nemám fungujúce pero, pretože som lenivý, pretože v zošitku už nie je toľko stránok, pretože... je toho toľko, čo sa jednoducho stalo, a už sa neodstane. Všetky tie maličkosti tuná... všetky tie maličké úsmevy, ktoré mi na pery denne prinesú "náhody", podozrivo časté a podivuhodne milé. To s tými motýľmi nebolo jediné. Ach... - len by som stonal, vzdychal, sem-tam aj vzlykal. Po tom, ako si dnes večer išla na kutě, ja som tu ostal. Chvíľku s Danielom, potom bez neho, prečítal nejakú tú fejzbúkovú múdrosť od Jurka Kvietka a pozrel si ďalšiu časť doktora Housea. "Vrátil" som sa na fejzbúk s myšlienkami neustále upretými k Tebe. Si moje Slniečko. Moje srdce patrí iba Tebe. A odpusť, ak som niekedy priveľmi zmätený... ach, kiež by som Ti teraz mohol rozprávať... všetko, čo cítim, toto, tamto - aj to, ako chcela Peča Danielovi urobiť k narodeninám darček zapečený v našich cestovinkách s kečupom a syrom!
Nechcem, aby si pri mne stála, aj za cenu, že by som Ti bol iba príťažou. Sranda. Často rozmýšľam nad všelijakými hlúposťami, teraz, keď sa nevidíme každý deň, a Ty zo mňa svojím dotykom nezmývaš každučkú starosť, o ktorej mi nestihne ani napadnúť, že by mi o nej napadlo...
Si. A to je viac, než čokoľvek. Si. Ty. Moje nebo. Môj raj. Potrebujem Ťa, ani nevieš ako! A práve som dopísal Šutekovej manželke na nástenku. On už sa jej šiel povenovať trošku skôr... :-) Ja len, že... Milujem Ťa. Chcem s Tebou hoc i zostárnuť... prečítaj si jeho čet s nami dnes večer, prípadne aj ten post na jej nástenke. Je to o nich. O nás. O láske... je to... to, to pominuteľné, na čo som v dnešnom zápisku opäť len odkázal. Láska.
Napadá mi, že Ti možno často krivdím. Lásienka moja. Že Ťa nepochopím a nesprávne si vykladám, čo hovoríš, píšeš, alebo urobíš... že nerozumiem, že máš svoje dni... prepáč... ale na tomto svete nie je nik iný, kto by ma naučil, ako Ťa čo najlepšie chápať.... cítim, že k Tebe patrím, ak sa aj občas stane, že sa Ti nepáči tričko, o ktorom si myslím, že Ti práve náramne sekne....
A nenapísal som Ti, dnes v noci, rýmovačku.
Ale ľúbim Ťa! A moju lásku Ti nik nevezme. Nik nevezme našu lásku nám.
