*hudobný podmaz*
A ja som si poprečitúval snáď šecky články, kt. som sem kedy napísal. A zápis z 28. decembra minulého roku tu nie je. A nie, nebol som, nie som na tom SKA koncerte. Padlo to.
Možno si chcem týmto príspevkom len pripomenúť, že ešte žijem. Ja. Už nemám pätnásť. Ale šestnásť. A už nebývam doma. Sranda, však? Som kniha. Kniha plná príbehov. Tak, ako každý z nás. A tento blog je len akousi anotáciou. Idem sa vyspať. Vyspať. Na včerajšok. Pretože všetky, bez výnimky všetky dni sú tu, uprostred ničoho, kde neexistuje čas, len ticho, ničota a nikto, na vlas rovnaké. Len občas, tak, ako dnes... zažiari na krátky moment kométa. Ale zajtra už nebudem vedieť, kedy persne to bolo, koľko z tohto koláča bez chuti mi ešte ostáva a koľko už som mlčky perhltol a pokúsil sa stráviť. Je dvadsiateho ôsmeho decembra, chvíľku pred polnocou. A ja nie som ani tu, ani tam. A prezradím ešte niečo. Desiaty december minulého roku je stále živým snom. Tak nech ten život trvá...
