Povzdych mŕtveho

"Cítim, ako nado mnou rastú kvety."
John Keates

prológ
"Vier stuck milch."
Predavačka mu za tie slová venovala svoj nevľúdny pohľad. Zrejme jej dalo poriadne zabrať odtrhnúť ho od ukladania ceruziek do police za jej chrbtom, pretože sa z prekvapeného veľmi rýchlo vybrúsil nasrdený a otrávený.
"Keine milch"
Takmer vytiahol tú BILLA igelitku, ktorú schovával v pravom prednom vrecku svojich džínsov, zhúžval ju na dĺžku, chytil oboma rukami za oba konce, obtočil okolo bravčového krku tej tlstej piče za pultom a surovo zatiahol. Z plných síl, obrátil sa chrbtom a zovretie ešte utužil, keď si konce tašky prevesil cez plece a chladnokrvne zaťahal, akoby chcel zdvihnúť to enormné vrece loja a prevaliť ho cez seba ako na lekcii karate.
"Sorry."
Otočil sa, aby sa rozhliadol, kde vlastne je. Nejaká predajňa školských potrieb? Už to tak vyzerá, výklady sú plné zbytočností, ktoré v škole nikdy nepotreboval, no narozdiel od neho, kto si tam nosil iba desiatu a pero vo vrecku svojich riflí, ktorýkoľvek iný žiak by ti týchto kravín z výkladov nasral plný kýbeľ. Ako sa, preboha, dostal na ten gympel? O ôsmej ráno v pondelok kupuje mlieko v obchode so školskými pomôckami.

Vpodstate je to jej chyba. Ktorý idiotský obchod s pravítkami by bol otvorený v pondelok cez prázdniny? Odpoveď sa mu núkala zo všetkých strán. Naraz pocítil nechutnú úzkozť, a nebolo to tým sprepadeným sychravým a chladným počasím, ani tým, že sa pred touto svojou heroickou výpravou do Jeruzalema pre svätú vodu v podobe štyroch kartónov polotučného mlieka vybral neumytý, strapatý, s očami plnými akejsi divnej purpeny. Neprestávala naňho zízať. Ale tu to nezačalo...

Bolo 8:44 v jedno pondeľnajšie prázdninové ráno niekde v zemi Trubirohov a chrabrý rytier vstal zo svojej postele len pre to, aby zobudil svojho mladšieho brata, ktorý sa zabával s kurvami určite až do rána a teraz ešte chrní. Ťažkopádne sa zdvihol zo svojej peľaste, kráčajúc ako ožran, podišiel k oknu a utriedil si obraz pred očami. Domy, stromy, ulice, žiadne decembrové slnko, len pár vypelíchaných vtákov na konároch opanadých stromov spievajúcich R.E.M. - Losing my religion v akejsi podivnej cover verzii, až ho ten pohľad omrzel a spolu s ním zavrhol v jediný okamih aj myšlienku vyjsť von cez kuchynské okno a zavesiť tým mäsožravým potvorám kus pupku svojho pretekajúceho brata do kŕmitka, ktoré im z jemu samému neznámych dôvodov postavil pár dní dozadu, upevnil ho na strom v záhrade, ale nikdy doň nič nenasypal. Pravačkou si prehrabol strapaté odrastené a zamotané vlasy, čo mu ponúklo za týchto okolností nie najpríjemnejší zvuk trhajúceho sa svetra, ktorý bol už pred tým trošku rozpáraný... v stehu pod pazuchou. Podišiel k nakrivo vsadeným dverám, ktoré delili jeho izbu od tej bratovej, stlačil starú kľučku a s dunivým zavŕzganím otvoril.

"Nevolal mi nikto?" Pozrel sa na oba mobily vyložené na kamennej parapete staromódneho okna. Bolo 9:44. A nikto nevolal.
"Neviem." Odvrkol akýsi vyžratý škret z postele za jeho chrbtom.
Ten kameň, z ktorého bola parapeta vlastne nebol až taký škaredý, celkom sa mu páčil. Nie, že by sa niekedy zaujímal o to, z akého kameňa čo je, ale tento si jednoducho vedel predstaviť ako platformu pre svoj starostlivo vyrytý epitaf zasadený nad jamou niekde za mestom, v znení "Evidentne som mŕtvy."
"Bol som kúpiť mlieko. Už si raňajkoval?" Pokúsil sa rytier stojaci pri okne s bratovým mobilom v ruke pri uchu nadviazať zbytočnú konverzáciu celkom nenúteným tónom.
"NIE!" Mladý sa naňho ani nepozrel. "A PRESTAŇ mi míňať kredit!"
"Si jebnutý? Veď len prezváňam, sa neposer." Má vôbec zmysel to "tút" ozývajúce sa v jeho ušiach po zbytok dňa, namiesto sladkého a príjemného tónu hlasu jeho zlatovlasej princeznej uväznenej niekde vo veži na sídlisku mesta so skazenou mládežou, enormným množstvom emisií vo vzduchu a oboma jej rodičmi, ktorí si v obývačke spolu s ňou pri nejakej stupídnej rozprávke z minulého storočia užívajú zimnú post-vianočnú prázdninovú pohodu? Niečo ho tlačí v žalúdku, asi navštívi trónnu halu a dostane to zo seba von. Už to viac nevydrží...

kapitola

Ťažko dopadajúce kroky nevyužitých zimných bagandží z talianska sa neozývajú prázdnou ulicou, pretože gumená podrážka je príliš mäkká. Vlasy nevejú vo vetre a nepôsobia ako v reklame na šampón s kvalitou od firmy Čiernahlava. Všetko je akési ponuré, temné, chladné a bez života, ako práve objavené telo mŕtvoly niekďajšieho väzňa v nemeckom koncentračnom tábore za druhej svetovej vojny. Všade vládne špina, bezútešná atmosféra a dnešok nesúci sa v rytme neustále dopadajúcich dažďových kvapiek je rovnako monotónny ako bol zajtrajšok. Niekto už stráca vieru v to, že dokáže zmeniť svoj osud. Kráča po ulici vydláždenej prácou a potom iných, ktorí sa po nej nikdy, ani jediný jeden krát vo svojom živote neprešli. Má to ešte zmysel, chodiť po chodníku, keď má pre seba celú ulicu? Och, veď treba brať na vedomie to, čo mu bolo vždy vtĺkané do jeho deckej hlavičky, že ho na ceste môže zraziť koč a kopytá jeho koní mu tú jeho malú nevedomú lebku rozomelú na prach. "Prach sme, a na prach sa obrátime," hovorieval kňaz pri každej príležitosti osláv "nanebovstúpenia" niektorého z príbuzných tohto kráčajúceho ...takmer muža. Možno na tom niečo bolo. A možno sa každú chvíľu odkiaľsi zo zákruty vyrúti ozrutný koč a on... a on sa nebude brániť, zmätkovať, ani utekať. Nech si ho ten koč vezme. A nech s láskou vytekajúcou z jeho rozmliaždeného, mŕtveho srdca nalepeného na kopytách takmer uštvaných koní ťahajúcich toto obrovské syntetické bremeno zastane pri dievčati so zlatými vlasmi a nádhernými očami mačkovitej šelmy striehnucej v tieni na svoju ľútu korisť. A nech tie krásne oči uteší. Nech len neplačú. Ináč to nešlo...
"Have I ever told you,
How good it feels to hold you?
It isn't easy to explain.
I can't live without you
I love everything about you
I can't help it - I feel this way..."
V oboch rukách drží po dva litrové tetrapaky polotučného mlieka z ALDI. Remienky na jeho rozopnutej koženej bunde cinkajú ako činela v súhre s kopákom bicích jeho pochodu do sveta, v ktorom sa ráno prebral. Mysľou neprítomne blúdi kdesi v spleti spomienok z minulosti a vyfantazírovaných útržkov šťastného života naplnených snov a tajných želaní v budúcnosti. Spomína na každý bozk jeho Slobody, ktorá napriek tomu, že je len ilúziou, zdala sa mu vtedy tak neodškriepiteľne skutočná. Spomína, ako sedí v škole na lavici a vyhlasuje pred davom udivených spolužiačiek, dychtivo čakajúcich na ďaľšie slová chorých myšlienok poskladaných do podivných viet tohto nepochopiteľného bláznivého rečníka, ako si svoju Lásku vezme za ženu a budú spolu žiť iba z čokolády a slnečných lúčov. Ako jej sám povedal, že...
"I'm gonna take you for a ride on a big jet plane"
A keď si prečítal v denníčku, ktorý mu venovala, jej spomienku na tento jeho výrok a videl obrázok lietadla bez krídel, uveril, že je výnimočný. Nemalo krídla, aby ich dokreslil on.

Ale on nemal ceruzku. Mal iba štyri krabice mlieka a niesol ich k domu s číslom 16 na ulici, v ktorej názve je celkom jasná chyba.

Na perách mal refrén In These Arms od Bon Jovi, vo vrecku BILLA tašku a vtáky zo stromov na okraji uličky ktorou práve prechádzal na neho mlčky pozerali. Neodlietali, nespievali, neplašili sa, iba hľadeli a on... Len on sám narúšal to ticho. On im úpenlivo nôtil. "Leťte, zaneste jej moju lásku. Roztrhajte ma na kúsky a nakŕmte nimi jej hladnú náruč. Viem, že ona ma jediným bozkom oživí, vdýchne mäso mojim kostiam, zocelí moju dušu a v dlaniach zohreje moje srdce, keď si ho pritisne k tomu svojmu. Len ona vás, priatelia moji, znovu preberie k životu. Natália. Slnko, ktoré pohladí hlávky premočených a uzimených sedmokrások trápením a súžením skláňajúcich sa k svojim stonkám s lískom..." dodá napokon polohlasne a uprie svoj pohľad k oblohe, akoby dokázal vidieť cez to nekonečné more tmavých mračien zakrývajúcich nebo. V duchu si vybavil slová jedného zo svojich priateľov, v znení "Obloha je len jedna". Áno, je len jedna.
Ale ani tú už nevidí.
Nemo hľadí do zrkadla a počúva ozvenu vlastného hlasu imitujúceho song, ktorý práve pri raňajkách počul v rádiu. Zapol ho, tak, ako to robil vždy, keď mal príležitosť... len aby počul niečo, čo mu pripomenie jeho Šťastie. Srdcová záťaž na dnes bola predpovedaná v jazyku Trubirohov, ktorému on, chrabrý rytier v zašlej zbroji, negramotný a smradľavý, unavený a špinavý po tomto nekonečnom boji dneškov, nerozumie. Určite je extrémne nízka. Inak by sa už dávno prepadol pod zem, pretože jeho srdce je ako po dotyku kráľa Midasa. Vnútro je len prázdnota vyplnená vôňou jej pokožky a vlasov, koncentrovanej v slzách žiaľu za stratenou Láskou, ktoré tu ostali ešte z čias, keď jeho oči vedeli plakať. V zrkadle videl tieň pomenovanej prchavej myšlienky, ktorou vždy bol a naveky ňou aj ostane. Ozvalo sa zakašľanie. Zlá životospráva a vyčerpanie z neuveriteľnej krutosti každodenného boja už boli na jeho telo priveľa. Na jeho telo, na jeho zbroj. Príliš veľa úderov. Prisilných rán, smerovaných presne. Koncentrovala sa v nich ťarcha tohto sveta a sila akou disponuje realita, život, čas, osud pravda a ich relativita.
Ostala iba potrhaná plachta na deravom, prehnitom korábe večne sa potápajúcom na tomto nekonečnom mori rozliatych túžob a mŕtvych ideálov, plachta ušitá z fiktívnej perspektívy ktorá bola svojho času obväzom na rozjatrené rany, do ktorých sa každým nádychom sypal dúšok soli hryzúcej do mäsa tak agresívne a energicky, až sa výkriky v agónii menili na skučanie a neskôr stratou hlasu celkom zanikli. Počas dní a nocí, ktoré boli na vlas rovnaké. Dní ponurých a osamelých, akoby úmyselne svojimi ostrými zubami a pazúrmi pochybností nahlodávajúcich tú štipku nádeje tak drobnú a mizivú, že ju ani nebolo možné vidieť voľným okom. Nocí prebdených v kúte s pocitom viny vždy ústiacich do toho istého rána predstavujúceho zhrdzavené ostrie gilotíny zarezávajúce sa do miechy neuveriteľne pomaly. A osamelý kapitán z tejto jedinej plachty svojej lode deň čo deň ukrajuje. Tak, ako čas ukrajuje z jeho života. Z jeho utrpenia. A on ňou, kúsok po kúsku, upcháva diery na trupe svojho korábu. Nechce zomrieť. Ešte nie.
Nie dnes...


kapitola 2

-Ahoj, to som ja, ten v rohu, ktorý sa ťa snaží nespustiť z očí...
Kalendár sa tvári dôležito. Odpoveď je jasná. "Je dvadsiateho ôsmeho decembra, dvetisícjedenásť, streda. Večer ťa čaká SKA koncert, na ktorý pôjdeš s tým tvojímím kamarátom Mr. L..."
Čierne vlasy a mahagónovo hnedé oči. Sedia spolu v kuchyni a úpenlivo civia sa na hodiny, akoby nimi chceli pohnúť. Obrátiť tok času. Horná pera si užíva kúpeľ v pohári kakaa. Ak má byť toto pokánie večné, chce zhrešiť ešte raz...
Zasa je ráno. Otravné, sychravé, studené a neprívetivé ako matikárka zo zákaldky, len čo by ho vyfackalo po holej. Otvorí okno v priestrannej izbe bez nábytku, kde spáva a podíde k balkónovým dverám, aby ich otvoril tiež. Chlad sa mu zaryje pod nechty, vojde do uší, zmrazí pľúca i dych, zasklí oči a pery uväzní zvlnené do trpkého úsmevu, ktorý sa mu podaril vystrúhať ako jediný emočný prejav na dnes. A dosť. Premohol sa. Stáť nahý na balkóne v túto rannú hodinu, keď sa na ulici hrajú deti, dôchodcovia si upratujú okolo domov a Steve Jobs sa obracia v hrobe ako prasa na ražni, keď sa mu zbytok cintorína vysmieva za komixy z memebase, je asi nevhodné. A je mu zima. Má husiu kožu a chĺpky po celom tele stoja v pozore tak, ako je jeho úd zcvrknutý väčšmi, než pred siedmimi rokmi, keď videl svoju starú mamu kúpať sa. Nie, že by mu vadilo, že sa kúpe... a zima tiež nebola.

Zvonkohra na budove škôlky sa mu vysmieva rovnako, ako všetky tie maľby a farby na oknách spolu s pestrým kohútom v záhrade obďaleč. Bodaj by ho tá líška zo včera dojebala, vajčiaka. V stiahnutom žalúdku mu hlasno zaškvŕka. Pridá do kroku.
R-a-f-a-n-o-h-a-r-a-n-a. Vypĺňa kolonku pri registrácii na Dreamer.sk, čo je zrejme ďalšia komunita, ktorá si mýli "Spolok mŕtvych básnikov" s "Mŕtvym internetovým webom pseudobásnikov a kopirantov".
Satan vraj nie je poet.
- Zwei euro, vierund....
Vytrhne ho hlas predavača z letargie. Podá mu päťku a berie si mlieka. Hej, vo vrecku má BILLA igelitku, ale nápad vytiahnuť ju a vopchať do nej svoje novonadobudnuté bohatstvo zavrhne skôr, než mu zíde na um.
Nespúšťa z neho oči. Ďalšia z tých nastajlovaných namejkapovaných, navoňaných schlampe, ktorá sa mimo zón zamorenia vlastným druhom tvári tak zraniteľne a vyzerá sama. Kiež by jeho libido za niečo stálo, možno by jej aspoň opätoval ten naoko hanblivý úsmev. Prechádza cez cestu, pomimo prechod. Zahĺbený do riešenia záhady, ako sa môže niekto usmievať na človeka s tak úbohým výzorom realizujúceho svoj postihácky nápad niesť štyri krabice mlieka v rukách, z obchodu cez celý tento neverland až do kuchyne a tam si ním zaliať nejaké "čokoládové" guličky z rozobratého kusu polystyrénovej izolácie povaly. Áno, tento človek má rozhodne vznešený cieľ! To je ambícia "jak hovado"... Ozve sa ostré zapišťanie pneumatík a on, akoby to bol pud, pevnejšie zovrie krabice v rukách a pritisne si ich k sebe, zažmúri oči, jeho tvár sa zvraští do výrazu boxéra polsekundu pred tým, než mu ho súper zotrie z lebky spolu s ksichtom. Ešte urobí jeden krok, a možno ešte jeden, a až potom to príde.... Nie, nestíha sa už ani nadýchnuť, periférne videnie je sranda, kútiky jeho úst sa vyhupnú nahor, do posmešného úsmevu, blizna vchádzajúca do obchoďáku za jeho chrbtom zatají dych vo dverách a on, keby mal ešte možnosť obrátiť hlavou, celkom určite jej ponad plece venuje posmešný úškľabok čírej škodoradosti víťaza so slovami "česť porazeným" na perách. Parkovisko na moment ztíchne a pohľad trojročného krpca v kočíku doteraz revúceho od nudy z čakania na svoju matku vykladajúcu nákup do kufra ich auta ztuhne rovnako, ako ten jej... Rovnako, ako pohľad houmlesáka váľajúceho sa pri kontanejnaroch a predavača z "Mobileshopu" oproti cez cestu, ktorou sa práve rúti trúbiace auto červenou farbou karosérie celkom zladené z odtieňom farby vlasov dievčaťa s vydeseným výrazom za volantom. Príde prudký náraz. Jeho posledná myľlienka by znela asi takto:
Je tu vyslobodenie....
"I though that I've heard you laughing. I though that I've hear you sing..." Ten gitarový podmaz nie je zlý.
S vŕzganím odsunie stoličku a takmer si vychutná dotyk vankúšika pod svojím zadkom. Vysypal do misky s mliekom už posledné čokoládové vločky z krabice, ktorú vopchal späť do regálu nad drezom, aby to, že sú za tri dni obe balenia fuč, neskôr mohol zvaliť na svojho neurodzeného brata. Hlavou mu stále víria fantázie o tom, ako sa čo najefektívnejšie vypariť... no spása neprichádza a Ježiš je mŕtvy.

"Vieš, miloval som ťa." Prehovorí naňho kalendár. "Nikdy si si neuvedomoval, že mám skutočne nejaký význam, okrem označenia dňa Tvojich narodenín. Vyzeralo to ako evolučný progres.... človek, ktorý neplánuje..."

Epilóg

Je desiateho decembra dvetisícdesať a v kaviarni s názvom "Café LeJour" medzi budovou mestského divadla a námestím sedia dve nevedomé mladé bytosti, dva krásne púčiky kvetu lásky chvejúce sa chladom kvapiek rannej rosy. Ešte vôbec netušia, čo ich čaká. Pozerajú na seba, pretože objednaná čokoláda im ešte neprišla. On verí, že toto je preňho pohľad do srdca čistej krásy samotných nebies skrývajúcich sa v hĺbke jej nádherných očí, ktoré sú bránou do iného sveta, kam je v momente odhodlaný vstúpiť. Veď ona sa díva do tých jeho.... mahagónových oči upretých k hodinovým ručičkám niekde v kuchyni bez mlieka tisícky kilometrov preč od tohto posvätného miesta, kde im obom ich ostýchavé tváre pohládzajú hrejivé lúče nezapadajúceho Slnka a ich láska sa pečatí horúcou čokoládou.

Kiež by mohol vrátiť čas.
Prežiť to celé ešte raz.
Nezmenil by absolútne nič.