Motor veselo rapká, vietor mi veje vo vlasoch. Dlaňou ľavej ruky poťapkávam po vrchnej časti dverí, do rytmu songu z chrchľavého oldie repráku, druhou zvieram volant, nohou jemne tlačím na plynový pedál. Slnko nám svieti do očí, smrad z výfuku Žltého šípu sa rozplýva na ceste, ktorú míňame. Z lacného autorádia sa ozývajú Smashing Pumpkins a ich 1979.
"Okej, teraz vyraď rýchlosť." Zavelí krstný, keď dokrúti s vrźgajúcou páčkou sťahujúc tak dtridsaťrokov staré okno.
Všetko sa to začalo, keď som sa ráno prebral. Sedel som v autobuse SAD, absorboval hrkotanie nášho vozu na rozdrbanej asfaltke niekde blízko nástupišťa v Žiline, kam sme práve prichádzali. "Budeme vystupovať!" zhučí na mňa niekto nepríjemne a ja už fakt rozlepím oči. Okrem toho aj ústa, ale to len, aby som nimi zhltol barel odpornej predpotopnej voňavky tej starej oldie ptice sediacej predo mnou. "Mhm, boha." Odvetím nanajvýš prívetivo, ako sa mi v tej chvíli podarí, a siahnem po ruksaku.
Ráno pokročilo, no nemám ani tucha, koľko je hodín. Hodinky nenosím už dlho, nejaká blizna mi na nich pretočila dátum a čas, a doposiaľ som sa neobťažoval niečo s tým urobiť. Vykračujem si ulicou popred budovou súdu, míňam všetky tie uponáhľané ksichty, vlasy mi vejú, srdce pumpuje do mozgu nový príval čerstvých endorfínov. Začínam sa skutočne zobúdzať.
Ako vchádzam do podchodu, všimnem si párik dvoch trendy blizničiek, ktoré si na mne idú vyočiť glazy, zrejme pre to, že tie dlhé vlasy, keď mám slúchatká nasadené na mojom guliveri, silne pripomínajú riadne umazaný mop. Dolu schodmi načapím na nejakú grcku, asi zo včera. Paráda. Niekto mal rušnú noc. Skôr, než sa z nekonečných útrob podchodu, ktorý vedie popod cestu a vlakovú stanicu až k osobitým nástupištiam (na vlak), vyvalí to nespočetné množstvo krivých a rozospatých ksichtov kadejakých kapitalistických píplov, dávno mašírujem hore schodmi, preč od toho smradu zatuchnutých obšťatých podchodových obchodov a košov plných sračiek a viacnásobne fajčených cigaretových špakov.
Na zastávke pri ceste opäť zbadám toho vlasatého bradatého vikinga, ktorého moja Nežnôstka predvčerom nazvala "Hís Ledžer", vraj sa naňho podobá (ale ručím za to, že nie!). Aha, aby ste boli v obraze - čo som ja o tomto čase skutočne nebol - je štvrtok, presne druhého júna dvetisícjedenásť. Míňajúc vikingskú verziu Ledgera, ktorej z neznámych príčin začínajú viať dlhočizné vlasy, takmer zknockoutujem nejakú starú pticu aj s jej sopľavou ratolesťou, ktorí sa šinú na zastávku priamo z východu vlakovej stanice, a tak pretínajú moju neplánovanú trajektóriu len veľmi tesne predo mnou samým. Keď moju pozornosť opäť obrátim k Ledgerovi, už ma nezaujíma viac, než zrejmý procesor jeho vejúcich vlasov, čím sa stal, ako inak, prichádzajúci trolejbus. Štvorka, celá čierna a počmáraná... to je môj!
Než tá hučiaca krabica s lookom pohyblivej reklamy na Gucciho butiky v OC MyRage zastane, už v stŕpnutých rukách žmolím svoju kúl čiernu, akožekoženú, rozpadávajúcu sa peňaženku s logom v podobe lístku marihuany vo farbách Kamerunskej národnej futbalovej reprezentácie a vyberám z nej lístok na MHD.
Po nástupe sa zvalím na prvé voľné miesto, ktoré ešte nestihla obsadiť nejaká upotená, obézna stará ščabajzňa, ktorá sa ponáhľa pred siedmou ráno kúpiť cukor v akcii do Prioru, na druhej strane mesta, lebo stojí o 10 centov menej, než ten v ich sídliskovom 'supermarkete'.
Keď Tekvice v mojich slúchatkách zoSmashuje výstražný (alebo skôr výhražný?) tón zatvárajúcich sa dverí trolejbusu, nahmatám ľavačkou na svojom stehne to mystické miesto vo vrecku, kde je na mojej Čučoriedke tlačítko "volume +" a pár krát ho stlačím, nech nepočujem ten otravný blezgar, ktorý na mňa chŕli nejaká strapatá, šedivejúca ptica sediaca na dvojsedačke oproti, zrejme to bude pre to, že som si vyložil nohy.
Záblesky slnečných lúčov predierajúce sa pomedzi mestské budovy mi počas jazdy chvíľkovo osvetľujú momentálnu činnosť, ktorej sa nepretržite venujem takmer od nástupu, byrokrati s kufríkmi, oneskorení maturanti a trosky náhliace sa na pohovory do ich nových akože jobov, či na úrad práce, ktorý svojou šitóznosťou vo väčšine prípadov prekoná ešte aj ten stupído výraz ich gezichtov a prázdnotu ich guliverov, ktorými kývu do rytmu akýchsi popových sračiek, ktoré sa im rinú do ušných otvorov cez lacné handsfree slúchadlá od komunikačne nevyužívaného mobilu po mladšom bratrancovi, schovaného vo vrecku. Vidím, ako mi pazúry odskakujú na všetky strany, poočku zachytávam aj znechutené pohľady niekoľkých zainteresovaných cestujúcich, ktorých, vďakabohu nie je toľko, aby ma za jazdy vyhodili rovno pod kolesá tejto dvanásťtonovej obludy. A možno len nedovidím na všetkých. A čo. Hlavne, že nepočujem zvuk cvakajúceho strihača na nechty.
Zaznejú fanfáry, davy sa predo mnou rozostúpia ako Červené more pred Mojžišom a ja rezko vykročím, vykladajúc si na chbrát vak, v ústrety schodíkom vedúcim von z tohto zaprdeného miesta slúžiaceho na buzeráciu a prenášanie kvapôčkových infekcií.
Môj pohľad automatizovane namierený na lavičku pod strechou modern-zastávky, pri ktorej vystupujem, sa po riadnom refreshi vyostrí a môj mozog začne po menšiom šoku pracovať na úrovni frekvencie šumu radioaktivity. "Tak dnes asi nie..." Poznamenám len sám pre seba, hoc nečujne -nečujne pre mňa, nezabúdaj, že mám slúchatká- a mlčky sa poberiem ďalej. Pindajúci šofér trolejbusu sa ide zbytočne rozdrapiť za volantom od zlosti a množstva decibelov merajúcich hluk, s akým vypúšťa všetky tie odporné vordy, priamo na mňa, ležérne prechádzajúceho cez prechod, čím ho fasa blokujem a marím tak jeho príležitosť zaradiť sa medzi ostatné autá, kým teraz žiadne nejde.
Spomalím, aby som výsledkom mojej spontánnej erekcie (žeby ma vzrušovali davy?) nenabral "na roh" profesorku chémie klusajúcu priamo predo mnou a otrasný song na mojom playliste, ktorý sa práve náhodne spustí mi napovedá, aby som sa čekol na display. Vylovím z vrecka mobil, lístok z trolejbusu šmarím do koša (case in point: vedľa koša) pri zastávke, okolo ktorej prechádzam a s vyvelenými glazami čekujem, že je 7:04. Zdvihnem pohľad, prečešem parkovisko a uvedomím si, že som prišiel o niečo skôr, než včera. Zvrtnem sa teda na päte (to sa tak hovorí, ale v skutočnosti som dokonca obišiel pár áut), a pochodujem späť, na zastávku, z ktorej som sa sem dovalil.
"Čakáš tu dlho?" "Nie, však ja som prišla len asi dve minúty pred Tebou, sedmičkou, z Hájika..." - spomínam na našu včerajšiu rannú výmenú nepodstatného infa, priamo na lavičke, kde práve sedím. Pre tento okamih sa však nemôžem pokochať pohľadom na jej rozkošnú tvár, s nežným úsmevom, láskajúcim pohľadom, oplývajúcu ospalým pôvabom nádhernej, nevinnej víly v mojom objatí za svitu vychádzajúceho ranného slnka. Zo zasnenia ma vytrhne zvuk prichádzajúceho trolejbusu. Je viditeľne v lepšom stave než ten, ktorým som sa sem dostavil ja. Pohľadom cez veľké, nie až tak priehľadné ako špinavé okná trol(ej)busu spaľujem hŕstku ľudí, až kým moje glazy nezočia jej Nežnosť osobne. Vykúzli na mňa ten jej roztomilý úsmev, pri ktorom odhalí pekné denty a zostupujúc po chrbtoch tisícok úbohých a beznádejne zamilovaných otrokov hádzajúcich sa jej popod nohy ma pozdraví. Jej hlas je nepopísateľne príjemné pohladenie na duši. Slúchatká na ušiach nemám odkedy som sa tu usalašil, že počkám. Je nádherná... ani sa nenamáham uštipnúť, ak snívam, nechcem sa prebrať.
"Vždy som chcel ísť ráno do školy s Tebou." Poznamenám zcestne, moja satisfakcia sa odráža aj v tóne môjho hlasu, nielen v *me gusta* výraze môjho ciferníka. (Ak nevieš, čo je "me gusta", čekni obrázky v google.) "Ale však už sme spolu šli do školy.." Poznamená s úsmevom, a ja to jej chlamotivé smiešno cítim v hrudi, ako také páriace sa motýle... "Nešli." Poviem, stále som mimo, ako nejaký mimoň, a ona na to: "Ale hej, však v čera, nie?" Ani som sa neodhodlal povedať, že som zabudol, i keď "Aháá, hééj!" bola prvá slina na mojom jazyku. "Veď hej, ale včera to nebolo také, ako dnes... chápeš?" Nepamätám si, čo som ďalej hovoril, keď je človek v absolútnom štádiu všetkej vytrženosti a blaženosti, ako som ja zakaždým, keď spolu komunikujeme, máva okno. (Ak chcete tento môj osobne nadobudnutý poznatok publikovať napr. na wiki, tak pod mojím menom a na cene o autorských právach sa dohodneme, kontakt na drafanoharana@gay.som, alebo sa mi ozvite na fejzbúku).
Maznali sme sa, ja som trapošil vysvetľujúc pointu obrázkových situačných vtipov o Ježišovi, ona mi dala pusu (HELL, YEAH! I am such a FUCKING HERO!), sedeli sme na nejakom šutri pred školou, a všetci študáci -chudáci nám či už ticho, alebo nahlas, závideli našu lásku, ktorú sme tam robili. (Oh, see WHAT A FUCKING LORD I AM!)
Lúčili sme sa dlho. A keď už sme sa od seba odlepili, tak som ju sledoval odchádzať, hoc už som bol za sklom masívnych kovovo-sklenených vchodových dvojdverí vyrobených škretmi a goblinmi v Mordore ešte za totalitného režimu, a ochkal som za ňou, odchádzajúcou do neznáma... mala na sebe tú fialovú mikinu, ktorá jej tak pristane!
