Štvrtok, 24.5. 2011
Ďalší z tých večerov prebdených pri fejzbúku namiesto toho, aby som sa učil nemčinu, z ktorej prepadám, alebo napísal článok na zajtrajšiu čítačku v artfóre. Acidko a Nok sa dohadujú niekde v komentároch pod mojím štatútom, kedy a kde sa zajtra stretnú. Vysvitne z toho napokon, že to bude „emocka“. Nemal som ani poňatia, čo to znamená, ako sa to číta a kde to je (tušil som, že to bude nejaký podnik).
Piatek, 26.5.2011
Zakrátko na to som dostal ponuku od ostatných členov nášho Diabolského tria, nech sa stavím, že to bude naše prvé ofi stretnutie (so skrytým zámerom ma ožrať). Súhlasil som, aj keď som nevedel, ako vyriešim dopravu domov, keďže som zarytý modrák a jeden SAD bus mi na cestu domov nestačí. Devätnásť tridsať mal mať jeden z mojich little idolov vystúpenie v Escape, tak som sa tam objavil. Stretol som tam hromadu zaujímavých ľudí, ktorí ma poznali a ktorých som minimálne z videnia a hírovania znal aj ja. Kokos, ale najviac ma, bracháči moji, zarazelo, že vôjdem, a predo mnou na pohovke, šunky váľa Mirec! Ten tichý Mirec, ktorý svoju neopätovanú lásku nahrádza zbesilou hrou na klavír, tichom, v ktorom zotrváva, nech je s nami kdekoľvek a.... ktovie ešte čím. :p
„Tak, a čo teda ďalej?“
Kúpil som čipsy, tváril som sa, že akože splatím dlh Bo, ale tá to odmietla (a ja som si mohol pohladkať jej úžasné nohy!). Kúpil som teda tie čipsy a boli len jedny, lebo mi všetky baby povedali, že nechcú. Kúpil som čipsy, otvoril ich a keď už sa v tom balíku vypotilo tak zo tridsať rúk (vrátane tých, ktorých majiteľky sa stránili mojej ponuky kúpiť viac balení), strčil som ich pod nos aj nejakému týpkovi, ktorý vyzeral celkom priateľsky a skromne sa usalašil vedľa Bo, na tej rohovej sedačke, ktorá dovtedy „patrila“ len našej bande. Mal modrú mikinu, čierne vlasy, bol oholený a nemal okuliare. Naše oči sa pár krát stretli, ale nepýtal som sa ho na meno. Pri rozprávaní pekne artikuloval, nehovoril príliš rýchlo, ani sikavo, či huhňavo... Čipsy mu chutili. A prišiel sa pozrieť na rovnakú kapelu, ako aj ja (veď áno, o tom čase tam hrala len jediná a tá istá kapela). „Ja som ich videl a počul hrať asi tak rok... možno rok a pol dozadu, ale poviem ti, toto je asi stonásobne lepšie!“ Skonštatoval nahlas, aby prekričal hluk znásilňovaných hudobných prístrojov a skrímovanie Kohana a ja som ticho kývol hlavou (hlučne to totiž neviem).
Bol som tam krátko. Mali tam divné hajzle a nebolo mydlo.
Prišla mi sms, zmeškaný hovor, ďalšia sms.... že „Uz si doma? Pod na skype“ – mama. Odpísal som: „Este nie som, keď budem, ta sa ti ozvem.“ Werkyho baba ku mne prikvitla že „Kde mám muža?“ vravím „Ak mi ukážeš kozy, poviem ti, ktorým smerom išiel..“ – ani to, že som jej vzďaľujúcemu sa chrbtu kričal, že šiel na hajzle, mi nepomohlo. Keď sa stratila v dave a hluku, obrátil som svoju pozornosť k nohám Bo, no vedľa mňa sa ozvalo zaprdenie matraca, nuž som sa otočil a skoro som si vyočil okále. Sedel tam Werky, Catherinin „muž“. „Nevieš, kde je Catherin?“ Vravím: „Ona už išla domov, že si sa na ňu vysral...“ Má fakt skvelé telo, v papuli asi päťdesiat (slovom 50) zubov, milujem tvar jeho pupku, ten bon-joviovský účes a úsmev od ucha k uchu. Je zvláštny. To jeho etnikum.... aaaa! No čo vám poviem, bracháči moji? „Je to jebač.“ Zdvihol sa a odpochodoval.
„Tak, a čo teda ďalej?“ Povedal som si, keď som sa dostal k tomu, aby som lapil signál niekde mimo tieto pivničné priestory. Zavolal som Diabolskému triu, ktoré sa ma pokúšalo kontaktovať, kým som bol dolu, naraz s mojou máti. Chvíľku sme tolkovali, ja som sa medzitým zoznámil s nejakou Zuzkou, ktorá mi zhltla, že som Oliver Twist (čierny? To by som si ani ja neuveril...), vrátil som sa dolu, odkázal Kohanovi, po Čipsotýpkovi v modrom, že bol super, ten s čiernou gitarkou, ktorý spieva (hej, čakal som niečo horšie, ale niektoré songy boli dosť frikúlin), a vyparil som sa. Och, hej. Asi miliónkrát (číslom 10 00 00 0 000 – krát) som sa spýtal Bo, kedy ide na bus, mal som v úmysle sa s ňou v tomto nejak zladiť (aj keď vlastne chodí vlakom), no povedala, že o pol desiatej. Vonku zúrila búrka už asi od začiatku mojej čítačky v na ArtiČokoch v Artfórku, čo bolo okolo 16:30 a teraz bolo asi osem. Bus mi šiel o deviatej. Vyprdol som sa teda na Escape club a upaľoval som cez tržnicu na námestie, k verejným hajzľom podľa GPS popisu, ako sa dostať k „Emócii“ /preklad z: „emocka“, ktorý mi poskytlo D3 (Diabolské trio).
„Tak, a čo teda ďalej?“ vravím si, keď som minul tú bandu alfasamcov postávajúcich na rohu a konečne sa dostavil ku Café LeJour, kde som šmýkal dolu schodmi... vzal som teda do hnát tú moju čučoriedku a vytočil „Ramona“ z môjho tel.zoznamu. Nasledoval klasický výsluch, že či už som na mieste, a tak... tak som zaklamal, a little bit, že hej (myslel som, že Emočka je ďalej), ale k tomu, že som robil mylné závery som sa dopracoval veľmi rýchlo. Len, čo som totiž zišiel na námestie, mávala na mňa akási ruka v modrom svetri, a rohu, oproti VH (verejným hajzlom). „čau“ prdol som si potichu svojím orálom, ohromený tým, čo vidím a s čí...ehm, kým to vlastne komunikujem! Bol som taký vyjuganý, bracháči moji, že som ani nevnímal, ako sa nechávam viesť najstarším členom D3 priamo do brány Pekelnej! >:D
Vojdem, nasleduje zaujímavá panoráma so skvelým hudobným podmazom, interesantným lookom a odporným smradom cegariet, ktorý sa mi dostával pod kožu. „Uau.“ Vzdychol som, keď som zbadal Nok vysedávať priamo pred sebou, za stolíkom pre tri osoby (žeby sme boli až také slávne ...trio?) „No čáu, sme mysleli, že už neprídeš.“ (V hlave sa mi okamžite zjavila sms s obsahom: „Opovazis sa dnes zdrhnut!“), usmial som sa, zvalil svoj cestovný vak, v ktorom som mal okrem posledného čísla Pravdy aj knihu Mechanický pomaranč, šesť rožkov z billy, Májku a dva litre Rajca a polovičku Horalkovského dua, ktoré mi „načal“ Werky ešte v časoch, pred mojou účasťou na ArtiČokoch. To, čo sa zomlelo vo vnútri vaku nejdem popisovať, prišlo by vám nevoľno.
Nasledovalo pár chvíľ, na ktoré som čakal snáď celý život. Nemohol som z nich spustiť oči. Sedel som pri rovnakom stole, občas aj niečo povedal, zachlamotili sme sa (Ramona má fakt skvelý chrup na to, koľko rakovín stiahne za jedno posedenie v Emočke) a vypil som dva poháre nejakého 2%-ného roztoku rumu v sladkej vode. Cez slamku, lebo inak by som sa neopil. Acidko mi nedoniesla knihy, ale to mi vadilo asi zo všetkého najmenej – čiže nevadilo. V Emočke bol len jeden hajzel, len zo dvadsať starých štamgastov okolo baru, zopár blizní pretŕčajúcich riťky na barových stoličkách a nejaké ďalšie ochechuľe, ktoré ma stalkovali a chlamotili sa na tom, že Maugli zavítal do ich baru. Klasika. Hlavne, že na tom hajzli nebolo mydlo. Najviac ma však pobavil nápis „Prosíme Vás, aby ste splachovali silnejšie. Ďakujeme“ nalepený nad hajzlovou misou. Po Naliehaní Nok a jej „me gusta“ pohľadoch, perfektnej fotke a odhalení jej životného tajomstva, do ktorého som mal tú orgazmickú česť byť zasvätený a ešte dvoch ďalších nekonečnách kadejakých procesov vyúsťujúcich do ohromných poznaní, aké by som na žiadnej škole podľa osnov nenadobudol sme sa ocitli na ceste do SMERRu. Na ceste, ktorú som meral, keď som šiel do „emocky“, tentokrát sme však šli po spiatky a navše, kompletne v 3D! (lol). Banda alfasamcov sa pohla za nami, len čo sme ju obišli za hlasného vykrikovania Nok, ako ideme do Smerru. Aj ich Vajda zareval: „Ideme do Smerru!“ a už sa to stádo šinulo uličkami v našich pätách. Cítil som sa ako ozbrojený, keď sme prechádzali druhým námestím, no Acidko sa znenazdajky odlúčila odo mňa a (tentokrát až príliš hlučného) Pľechu. V poslednej uličke smerom k Smerru nás prepadol AS. Biologický brat môjho RPG brata a najbližšieho priateľa, ktorý však v poslednej dobe obšťastňuje len svoju dvanásťročnú ochechuľku.
Acidko ho takmer zabila, žasol som nad postojom, aký zaujala, keď ho zočila, glasy sa jej roztvorili na pol ciferníku a zjačala: „To je WRECKMAN?!“ Stačilo povedať avada kedavra a pilo by sa za peniaze, ktoré ostali po skonaní AS. Teda, ak by neskonali aj tie. ;D
Nasledovala asi polhodinka strávená na ulici, kedy Ramona fyzicky napadla nejakého chlípneho kripla (a že ich tam veru bolo!), vyšla z „Rybkára“ a zalarmovala zvyšok 3D feat. AS, nech rýchlo zmizneme, že sa tomu deviantovi pustila z rypáka červená. Z toho, čo za celý večer povedal AS, a veru toho bolo dosť, som si zapamätal len „Ísť z Rafanom večer von, veď to je môj splnený mokrý sen z pätnástich!“ (Nie z pätnástich mokrých snov, ale z obdobia, keď mal pätnásť rokov.... dúfam.) Presunuli sme sa do ChillOut-u, kde bol AS zložený. Acidko sa zvítala s nespočetným množstvom dredáčov , ožranov, gaunerov, chlípnikov a žaluďov, občas aj s kombináciami týchto elementov (najúdernejšie boli kombinácie všetkých naraz!) a ja som sa zvítal s bratrancom mojej sesternice z druhého kolena (tzn. moja prababka je matka mojej babky a jej sestry, ktorá mala dcéru, ktorej manžel mal brata a jeho syn (toho brata) sa volá Andrej, a toho som teraz stretol a sa s ním zvítal), bol tam aj so Satanom a nejakou bliznou. Dnu, „na dramke“, alebo „dolu“, som stretol aj akúsi pochybnú priateľku mojej sesternice z druhého kolena, ktorá tam bola (tá kamoška) s Andrejom a nejakou jej kamoškou (to bola tuším tá blizna, ktorá sa zdržiavala v Satanovej blízkosti). Lialo ako z krhly, nielen z neba, ale aj z chalana v kapucni sediaceho pri stene budovy, v ktorej suteréne bola „dramka“. Brutus. Mal pod sebou chorošnú mláčku grciek.
