Posledná hodina bola telesná, počas ktorej som (ne)nápadne valil glazy na tretiačky cvičiace v druhej "polovici" sály telocvične, kde sa potili aj chalani z E-čky, pod vedením slečny Jurinovej, ktorá si to vymenila s Gajdo(šíko)m. Ten mal na starosť baby, ktoré šli do gymnastickej. Mojou oficiálnou úlohou, keďže som sa nepotil so svojimi rovesníkmi, bolo obracať čísla na tabuľke skóre zakaždým, keď niekto získal bod. Zprvu som nerozumel systému, akým to otáčanie funguje a nevnímal som poriadne ani to, či "moji" skórovali, možno pre to prehrali.
Neskôr som si uvedomil, aké je dôležité, aby tie číselné tabuľky niekto pretáčal, tak som t os radosťou prenechal predsedovi E-čky, ktorý tiež necvičil, a ja som sa i naďalej kochal pohľadom na bujaré ptice, ktoré sa potili na opačnej strane parketu.
Zvoní. Nasadím si slúchatká a pochodujem cez vestibul, priamo k chodbe pri šatniach, ktorou sa konečne dostanem von z tohto študentského Azkabanu. Ráno som sa neprezul, ale aj tak som nechal Kristínu ísť, že sa idem ešte pozrieť, kde trčia B-čkari, moja obľúbená trieda v ročníku. Tí hajzli gražní v tej ich poondiatej šatni neboli! Pohľadom som sa rozlúčil sm ikinou vysiacou na mojom vešiaku už týždeň, a pridal som do kroku. Cestou míňam nejaké dve ukecané, zakecané profky, zrejme opäť riešia niečo extrémne dôležité a výsledným produktom ich vášnivej debaty na úrovni vyštudovaných stredoškolských profesorov na najväčšom gympli v meste bude iste ľahko zrealizovateľná teória s podrobným návodom ako zastaviť globálne otepľovanie.
Vyjdem na svetlo božie. Zoskočím zo schodov pre masívnou bránou Isengardu, z ktorého sa ako halda smradľavých škretov práve valí masa upotených študentov, ktorí sa čochvíľa rozpŕchnu do všetkých smerov. Teda, okrem jedného - do školy as nevrátia ani za boha. Prvé, čo mi preblysne hlavou je poznanie, že globálne otepľovanie sa ešte stále zastaviť nepodarilo a to päťdesiatosemtisíc stupňov horúce svetlé niečo mi spaľuje guliver. V dave rozoznám skupinku céčkarov, ktorí mi dajú rázne najavo, nech odpálim. Netreba mi dvakrát hovoriť.
Cestou sa ku mne pripojí Paťo, takže sme dvaja a do mesta ideme s jasným cieľom - stretnúť sa so Sýkorkou a jeho bliznou z osemročného, ktorí sú isto iste už dávno naobedovaní a teraz bude čas na nás.
Nasledovala krutá cesta horúcim landom bez možnosti úniku do tieňa, slnko nám rozožralo mozgy a z toho tepla sa nám scvrkol každý atóm našich dvoch úžasných bytostí. Keď sme sa doplazili na námestie, narazili sme ta tých dvoch akožezaľúbených temer okamžite. Sedeli na lavičke pred pódiom, uprostred davu podgurážených dôchodcov a rodičov malých mažorštetiek, ktoré na pódiu vystupovali vo svojich tanečných súboroch ala "lentilka" etc. To však bolo nepodstatné. Chvíľku sme ich pozorovali.
Chvíľku sme sa chlamotili na tom, ako sa Daniel pokúša pobozkať svoju polovičku, no tá sa mu neustále uhýba. "Hehe, jemu musí inak smrdieť z tej papule!" okorenil Paťo, môj spoločník v týchto ťažkých časoch, scénku, ktorá sa nám naskytla priamo pred nosom. "Čo ti jebe?! Ja zdochnem, bahahááá...!" Keď už sa na to nedalo len tak nečine pozerať, mne tiekli slzy cícerkom a Paťo navrhol, aby sme sa k nim pripojili, tak sme sa pohli. Obaja naraz. Prekročili sme pár lavíc, a napokon sme sa usadili k nim, Paťo z jednej strany, ja tiež z jednej, ale z opačnej, tak, aby som sedel pri "Kike", Danielovej mladej amazonke z osemročného.
Nasledovala dlhý sled provokácií a rýpania, zabŕdania, posmievania sa, až sme sa napokon parodujúc sabsolútnu pokoru, pobrali preč. Znovu sme sa chlamotili, stáli za lavičkami, no prerušil to Werkman, svojím telefonátom. Ako vám, bracháči moji, popíšem Werkmana zvaného "Dachman"? Keď sa usmeje, človek nadobudne pocit, že ten chlap má 52 zubov, keď ho vidíte, máte pocit, že má 14 (pozor, má 18!), keď začne robiť tie svoje kúsky s rukami, máte pocit, že trpí akousi kĺbovou vadou, jeho vystupovanie je veľmi atypické, ale je to sympaťák s koreňmi v Holandsku, dá skôr na pocity, než úsudky a chodí na súkromné gymo.
"Čáu, to som ja, Tomáš!" začal na mňa chŕliť info, len čo som to zdvihol "Nepočujem ťa, kde si?" Počul som ho, ale mizerne, pretože Paťo sa strašne chlamotil, na pódiu hulákalo veľa ľudí a námestie bolo prepchaté hlučnými rodičmi, ktorí sa prišli pokochať pohľadom na svoje vrieskajúce ratolesti, ktoré čoskoro vystúpia v akomsi hip-hopovom tanečnom čísle..."Príď na námestie, na to horné!" zaskrímoval som do telefónu, aby som sa počul, hádam to nezranilo Werkmanov sluch.
"Ty debil! Si to zmeškal...!" Chlamotil sa Paťo, div sa nezadrhol od rehotu. "Čo som zmeškal, doriti?" Ohradím sa rovnako prívetivo, ako keď sa preberiem s dvomi promile v krvi na fakt, že ma niekto fackuje za hlasného davového revu a rehotu, "Dominik, si ogrcaný!". Paťo vystrie ukazovák a namieri ho na tú komickú dvojicu na lavičke, z ktorej sa v poslednom čase ideme ušťať na smrť. Prsty druhej ruky mi zaryje do ramena a obráti ma tak, aby som ich videl. "On ju pobozkal, ale ona sa úplne zaklonila, až na doraz, úplne sa prehla dozadu!" Na tvári sa mi zjavil úškrn, ako Potterovi, keď klamal Quirelovi, že v zrkadle nevidí kameň mudrcov, ktorý si práve strká do vrecka. V mojom prípade to bolo moje ošúchané, trojročné Blackberry. "Kokos, kiež by sa prevrátila a jebla si hlavu o tú lavičku za nimi!" Zachlamotil som sa nahlas, "Ale ona sa zaklonila smerom na toho deda vedľa nich.." upresnil Paťo svoje výpočty a ja som vzápätí vybuchol smiechom tak hlasným, až sa na moje zavíjanie začali otáčať ľudia sledujúci predstavenie a vyčítavými pohľadmi do mňa vystrieľali zásobníky smrtiacich bleskov svojich laserových zbraní podľa poslednej intergalaktickej, imaginárnej módy. Scéna sa totiž opakovala, ale tentokrát neúspešne.
Bolo to extrémne komické.
Zbadal som Werkmana postávajúceho na okraji davu, ako vyberá z vrecka telefón a vytáča moje číslo. "Fuck that shit! Rýchlo, nastrašíme ho..." zavelil som ukazujúc na Dachmana a Paťo okamžite fáchal k nemu. Trošku sme ho zošokovali, zvítali sme sa, ale on musel vypadnúť, Paťo šiel domov (No neodpustil si poznámku v znení "Máš ten detonátor?!" keď sme prechádzali tesne okolo policajnej hliadky na rohu ulice) a Daniel s Pečou (odvodené od jej priezviska "Pečíková") ešte neboli na obede, takže si to chceli vynahradiť right now. Bezo mňa.
Celý deň ma držal pri vedomí fakt, že popoludní sa stretnem s mojou milovanou Acidko, bez ktorej dôvtipu, humoru a nekonečného entuziazmu nedokážem fungovať, keďže moje dievča si užíva chatu s telocvikárom, niekde v Prčiciach.
Setsakra som sa nudil. Strávil som predieraním sa cez masy ľudí na námestiach a medzi nimi, na národnej smerom k stanici a v bagetérii na rohu cirka tie dve hodiny. Keď som konečne žul tvrdú bagetu za 1,55 eur, prišla mi SMS. (HELL, YEAH!)
Odomknem klávesnicu, otvorím priešinok so správami -> 1 neprečítaná, Ramona...
"Nevyjebeme sa dnes na to...?" sms mala tak 160 znakov, ale ja som na to čumel celú večnosť. Kurvadrát, vravím si. Horšie to už dopadnúť nemohlo... Nepokúšal som sa presvedčiť ju, nech príde, pretože mala isté troubles, a ťahať niekoho von nasilu, ak nemá náladu, je iste nepísaný hriech! Vzdal som to teda, užil som si teda úsmevy mažoretiek, ktoré prechádzali v sprievode tesne okolo mňa (asi som bol v správny čas na správnom mieste), zachlamotil sa na dvoch kamoškách prezlečených za akési stredoveké pážatá, a užil si výstrel z dela pred Café LeJour, pri odovzdávaní "Kľúča od mesta" nejakému Kováčovi, či čo to.
Na to mi volá Daniel, že "Kde si? Idem na chvíľu k Tebe..." - dôvod? Kika sa mala stretnúť s otcom. ;)
Ani som si z neho neuťahoval a nesmial sa mu dlho, a už mi volá niekto ďalší. Môj godfather. S ponukou, či nejdem domov autom, a že ak chcem ísť s nimi, mám si švihnúť.
Snáď len kretén by nesúhlasil.
