Untitled

soundtrack k čítaniu

Sedím na posteli. Vlastne ležím. V izbe bolo horúco, tak som otvoril okná a pozhasínal. Všetky filmy som už videl, všetku najnovšiu muziku som si vypočul a na stole leží posledná beta-verzia najrealistickejšej videohry o zániku sveta, ktorá vyjde v plnej verzii tuším až o rok.

Mažem zbytočnosti z harddisku. Všetky digitálne spomienky zhrnuté vo viac, než devätnástich gigabajtoch digitálnych súborov sa nenávratne stratia za úbohých pár sekúnd po tej správnej kombinácií horúcich tlačidiel na klávesnici. Po neúspešnom pokuse odinštalovať posledný z nepoužívaných softvérov na mojom notebooku som sa rozhodol prejsť do zložiek dokumentov a videí, ktoré sú pre mňa fakt veľmi osobné. Viem, že vždy pôsobím akoby som si nič nedokázal vážiť, nerešpektujúc nikoho pošliapem po všetkých citových putách a sentimentálnych myšlienkach rozcítených osôb navôkol, bez záchvevu brvy. Ale keby sa mi niekto smial na jedinom z týchto obrázkov nakreslených v skicári, spred troch rokov, alebo na videu, kde mám so svojimi kamarátmi dvanásť a staviame vatru v lese, proti vojskám Mordoru, prejavila by sa u mňa možno až agresia.

Nie je to omyl, že som to hneď nezmazal. S vedomím, že si už nikdy nepripomeniem isté skutočnosti, rozhodol som sa k poslednému úskoku. Robil som to tak vždy, nakoniec som nič nezmazal, ale dnes to bolo iné. Najskôr som našiel zložku, kde je jedno kompromitujúce video zpred dvoch-troch rokov, takmer mi ušla slzička. Našiel som ešte jedno, nedokončené, vykĺzlo mi čosi z kútika oka. Prehrabúvajúc sa zložkami a adresármi, donekonečna sa ženúc za niečím, čoho virtuálna existencia je veľmi nízko pravdepodobná, pustím si hudobný podmaz vo winampe, že nech to nehľadám tak nasucho... a našiel som.

Paráda.

Pocity, ktoré sa do mňa vohnali boli... silné. Silné, bolo ich veľa a naraz, miesili sa, prevaľovali jeden cez druhý, mútili mi rozum a jatrili staré rany na srdci. Úžasná kombinácia akéhosi nadšenia, aké prežívate, keď nachádzate v starom fotoalbume momenty zo svojho predošlého života a toho strašného bodavého precítenia, ktoré pri tom zoviera moje srdce čoraz silnejšie, ma doháňa k šialenstvu. Presne si pamätám, ako to bolo. Akoby sa to všetko odohrávalo len včera, a to najstaršie sotva pred týždňom.

Našiel som, okrem iného, aj telefónne číslo.

Telom mi prebehol mráz. Je to skutočne to číslo, o ktorom som si celú večnosť myslel, že už ho nikdy v živote neuvidím, už nikdy nestretnem osobu, ktorej patrí, ani sa nepoteším, keď opäť začujem jej hlas? Pozostávalo však z na pohľad nezmyselne malého počtu cifier, no ja si dodnes pamätám tú správnu predvoľbu. Viem si živo predstaviť, ako sa mi na perách akosi podvedome zjavil úškrn, keď som ho ťukal na klávesnici telefónu a narazil na predposledné trojčíslie, identické s tým mojim. Hehe, vyzerá to tak... mysticky.

Polhodina, možno dve. Možno niekoľko nocí. Toľko som práve preležal s pohľadom nemo upretým do stropu a Sleeping Sun od Nightwish v ušiach. Sila. Možno už spím, pretože necítim potrebu prehĺtať, cítim sa tak odosobnene a ľahko, akoby som sa odtrhol od seba samého a bol v tejto izbe dvakrát. Je čas zavolať na to číslo, došľaka! Ak aj je ešte používané, možno už bude patriť niekomu inému. A možno to nezdvihne. A čo keď... doriti, aj tak musím zavolať. Skrátka musím!

Poznáte ten pocit, keď idete do kostola, po preukrutne dlhej dobe?

Vynásobte tú neistotu, očakávanie a všetko ostatné, čo momentálne nedokážem popísať tisícom a možno sa vzdialene priblížite k tomu, čo som prežíval, keď som počul „tút“ – jasný signál, že číslo funguje, ba čo viac – mobil zvoní...

-Haló?

Ozve sa ženský hlas na druhej strane imaginárneho vedenia, už to totiž nejde cez kábel, veď „žijeme v dvadsiatom prvom storočí“. Ten hlas poznám. Bože... bruško spoteného palca sa mi kĺže po tlačítku, ktorého stlačením by som okamžite ukončil hovor. Srdce bubnuje v hrdle, uši náhlivo, ale veľmi pozorne spracúvajú každé miniatúrne puknutie šumu v slúchadle, aby ho môj mozog mohol zaznamenať a vyryť mu do seba osobitý závit.

-...

Než sa však tá nevedomá, a iste veľmi zmätená duša kdesi  na opačnom konci tohto sveta stihne nadýchnuť, aby sa spýtala aj druhýkrát, podarí sa mi na tlačidlo poriadne zatlačiť, a hovor napohľad (teraz by sa skôr hodilo „z počutia“)možno až príliš razantne ukončím.

„Doboha, to bola nakladačka. Takto ma zrušila jediným slovom. „ Hovorím si v duchu, prstami šikovne ukladám číslo a neprítomne pozerám na seba, ako ležím na posteli a zízam do monitoru. Kdesi v kútiku duše, akoby sa mi ozýval jej hlas utešujúc ma, že na to číslo môžem kedykoľvek zavolať. Zrazu sa načapem, ako horlivo kopírujem jej slová, ktoré pre mňa kedysi znamenali svet, do esemesky a následne ju zámerne nedokončenú odosielam. Je doručená. Moje srdce pookreje, moje prvé ja vstane z postele, podíde ku mne a vylepí mi za ucho tak prudko, že všetky hviezdy na nebi za oknom zhasnú a keď otvorím oči, sedím uprostred matraca a uvedomujem si, že za celý ten čas, čo som písal tieto slová, mi na moju tajomnú sms nedorazila odpoveď.

Na vysvetlenie tohto javu sa mi naskytuje hneď viacero možností a som si  vedomý aj tých skvelých, telenoveláckych, ako napríklad, že má ona moje číslo stále nejak uložené a dobre vie, kto som, alebo ma odhalila vďaka supertajomnému textu správy a jednoducho sa drží toho, čo mi naposledy povedala a ja som to namiesto v alkohole utopil v slzách, z čoho mi následne značne jeblo, preto som sa správal na svoj vek a postavenie ešte neprípustnejšie, než Gregory House. A možno vôbec nevie, kto som, čo som, a stále rozmýšľa nad možnosťami – možno sa túli na hruď v mužnom objatí svojho partnera zarezávajúceho na gauči pred telkou, možno iba v deke s neocukreným čajom na stolíku pred sebou, ako to mala vtedy rada. Možno sa tým nezapodieva, možno zavolala políciu a zajtra sa ma bude agent z Interpolu vypytovať, kde sa skrýva moje druhé ja a ja odpoviem, že som ho už dávno vymazal z databázy a nechal si len spoločné fotky. Fakt neviem. Vonku začína pršať, mal by som zavrieť okno.

Na playliste končia Dreams od  The Cranberries a ja mám chuť ísť vysrať svoj mozog a spláchnuť ho hajzlom do nenávratna, alebo sa zobudiť a nepamätať si nič z tohto prebdeného večera, kedy som sa snažil utiecť pred Twilightom dobiedzajúcim z Markízy v obývačke, tým nesprávnym spôsobom.

Na záver sa ešte hodí nejaký ten citát o (stratenej) láske...:

A možno nehodí.