Je dvadsaťjeden štyridsaťtri. Moja myseľ dlho a intenzívne skúšaná otázkou „zahrať si ešte ten ejdžovempajrs na odreagovanie, či sa na to vysrať?“ je príliš unavená a ospalá na to, aby telu rozkázala ísť sa dívať na Partičku, hoc do obývačky je to asi šesť krokov, plus – mínus tých desať a trištvrte. Pokúsil som sa zdvihnúť si náladu nejakým songom od Karpiny, či Weird Al Yankovic-a, ale najužitočnejší m v tejto chvíli bol rozhodne Luborg a jeho blog, na ktorom som si prečítal o fantomasovi, či o tom, ako vznikajú slovenské zábavné relácie. Smiech a Yankovicovu paródiu na Nirvanu však vystriedal Mr. Big, čítanie sms-ky od mojej drahej Venuše a ako to teraz píšem, to s tou Venušou, na stole mi leží nedočítaný 2. diel trilógie s názvom „Umenie Milovať“... tak po ňom možno siahnem. V slúchatkách mi hrá Limp Bizkit (wtf? Nikdy som ich nepočúval...) „Hold on“.
Mám za sebou extrémne náročný deň, keď ho porovnám so včerajškom, z ktorého si nepamätám nič, len že som hral nejakú videohru, ktorú som už pred rokmi prešiel, a unudený som si večer ľahol pred telku, kde „bežal“ na Narkóze Josh Hartnett a nevedel prísť na to, že mesto okolo neho obsadili upíri so superschopnosťami (aspoň stále vyzerali dosť monstrózne, nie ako tí z tvajlajtu). Nuda. A hoc na Prime vysielali „V mene cti“, kt. som už niekoľkokrát videl (zhodou okolností na Narkóze), dali do toho reklamnú pauzu. Jasný signál „vypadni spať, ty kopa hnoja!“ . Videl som to ako slogan na novú škodovku, hudobný podmaz reklamy ma uspával, hneď na to sa tieto slová objavili v reklame na nejakú gebuzínu od Vichy (kde sa pôvodné „zdravie pristane aj predkožke“ zmenilo len na uspávajúce bľabotanie, zovrel som dlaň v päsť a potiahol spúšť na hajzlovom splachovaní, čo ma okamžite prebralo. Na chvíľku. Akurát na takú, aby som sa šiel napiť, neumyl to po sebe, po ceste do izby sa pozrel do zrkadla, aby sa mi malo o čom snívať (napr. dnes som bol celý deň doma sám a posratý až za ušami), a mohol ísť na kutě. Zarezal som aj bez hudby.
Zobudil sa asi tak osem šestnásť, vyšiel z izby a to len aby som si uvedomil, že doma nikoho okrem mňa a papagája preberajúceho sa tradične pod bydlom vo svojej klietke nikto nie je. V obývačke buchlo otvorené okno, cez chodbu sa niečo mihlo a tú krvavú stopu na gauči som si nevšimol, no za to som upaľoval do izby a už som si sral na päty. Celý deň som strávil hraním ejdžovempajrs, večer bol nepríjemný, a ráno bude iste tmavé – ďalší dôvod prečo sa posrať (keď už som sa nebol pred chvíľkou vyzvraciať, keď mi bolo tak zle).
Zapnem si teleráno, kde mi oznámia „Pán Rafanoharana, celá vaša rodina pri nešťastnej autonehode zhorela zaživa,“ – ak sa niekomu z mojich blízkych niečo stane, dozviem sa to z telerána „ale teraz už prejdime k počasiu..“ a viete čo? Tuším bude pršať. To tuším som povedal len pre to, že na občianskom nemám Dr. Yľko.
Song počas znásilňovania tejto klávesnice dohral, tak som práve stlačil replay na youtube (zachovanom z pred hodiny, kedy som bol ešte úspešne pripojený) a asi si teraz zahrám to AOE...
...Či kedy to má začať tá Partička?
