Chvíľu trvalo, kým sa Juraj s Tomášom prebrali z otrasenia, ktoré nimi zamávalo, pri Dannyho poprave. Tú chvíľu som strávil plnením fúrika na dvore akýmisi konármi, ktoré som takými tými super kliešťami (asi to bola nová verzia, mali totiž žltú rúčku, trochu inak tvarovanú), aké mal aj Starý Tata na Podvysokej.
Následne sme si vybili zášť na šesťmetrovom kuse telefónneho káblu, z ktorého sme sťahovali gumu, dosť brutálnym spôsobom, napohľad plným agresie, navyše bola všade krv, lebo Tomáš sa niekoľkokrát porezal. Tu niekde skrsla myšlienka, pri mojom tanci s Tomášovou starou futbalkou objavenou v dlho nepoužívanej časti stodoly, ktorá dnes definitívne zmizla z tváre tohto sveta, že sa ide opekať. Tak sa vytiahli klobásy z mraziaku, vtipný nožík z Telešopingu, školský ruksak, narobili sa želinky, vzali bicykle (ten môj bol ultimátny – požičaný Jurov bajk s hrdzavou reťazou, pošahanými prehadzovačkami a nefunkčnými brzdami…) a šlo sa. Opekať. Na horskú poľovnícku chatu, do Tataroviec.
Túto cestu sprevádzal, okrem iného aj nákup chrumiek, dvoch litrov kofoly, balenie chleba, slaniny, mojej mikiny zdedenej po krstnom otcovi, zháňanie igelitky a uponáhľané pažravé zožutie palacinky poliatej čokoládou, chladnúcej na parapete. “Zjem ich, keď sa vrátim."
Pri tunajšej airsoftovej pevnosti nás stihol riedky, slabý dážď, takže sme sa v zastávke zdržali nie kvôli tomu chabému kropeniu, ale pre to, že Tomáš nevládal šľapať (a to mal funkčné prehadzovačky, zatiaľ čo ja som viezol tašku s pitím, aj tašku s jedlom a drevom na oheň) a ja som sa dvakrát vysypal. Prdel som v sedle, strašne sme sa smiali. Teda ja. Tomáš šiel za mnou.Ttancoval som “Tanec slnka” len v tielku a tých deravých rifliach, na daždi, aby prestalo pršať, kým Tomášovi tancovala v perách zovretá bieložltá tanečnica, až sa z nej dymilo, ako žiarila. Ošťal som zastávku tak, že to pretekalo do vnútra, dvakrát som použil “Ruský kapesník”, a zvyšok poutieral do okraja tielka. Ziapali sme repliky z filmu “300” a spievali Summer Wine. Prestalo pršať, pokračovali sme vo výprave, ťažší o dve prázdne krabičky z cigariet, a nejaké ďalšie papieriky, čo som v zástavke pozbieral po zemi, lebo sme zabudli na papier.
Onedlho, za ktoré sa stihol neodohrať istý dôležitý telefonát, ja som sa pokochal pohľadom na plantáže (super slovko, nie?) rozkvitnutého záružlia a preniesol pár rádoby vtipných poznámok kamsi do povetria, na čo sa istá kukučka strašne rozrehotala… a počúval som ju, až kým sme nedorazili na miesto, sme na to miesto dorazili.
Tu som, kým Tomáš napravil krivdu spôsobenú zadržiavaním moču, zabudnutím papiera a neuskutočneniu telefonátu kvôli slabému (vlastne žiadnemu) pokrytiu sieťou mobilných operátorov, zožral celý jeden balík chrumiek vyrobených v Hurbanove, na Gaštanovej 9, bez údajov o ich energetickej hodnote, za to s gramážou 75g, informáciou o zložení a seksi farebne ladeným obalom. Och, a ešte som dopočúval árie tej kukučky, ktorá mi strašne pripomínala Starého Tatu, ktorý ju napodobňoval vždy, keď sme sa na Podvysokej vybrali na huby.
Späť sa Tomáš vrátil aj s Marekom. To je ten Marek, ktorého rodine v tejto oblasti patrí v podstate všetko. Aj táto poľovnícka chata, aj tá pahreba. Ten Marek, ktorý býva prakticky na samote, pretože nikto jeho vekovej kategórie (má 17, ale berme do úvahy odchylku 17 rokov, a v prípade, že 10 rokov pridáme, tak je to len jeho starší brat) tam už nežije, ktorý si holí chrbát dlaní, aj chĺpky na prstoch, háda sa so mnou, že má chlplatejšie nohy, páči sa mu reklama na Renault a je fyzicky vymakanejší ,než Brad Pitt vo filme Podfu(c)k. Ale o ňom by sa tiež dal napísať osobitý článok… skrátka, doniesol papier, oheň, seba (čo bolo obrovské plus) a super náladu.
Bola sranda. Veľa hlášok, veľa zábavy, veľa klobás a prútov (aj tých obhorených) – milujem dvojzmysly, super hry, z ktorých si odnášate ujmu na zdraví, či už ste víťaz, alebo lúzer a hlavne to záverečné hasenie “panickým” (odvodené od “panic”, nie “panika") močom bolo skutočne delikátne, na škále hodnotenia od 1 do 10, s jasnými 11timi bodmi. Odprevadili sme Mareka. Nasledovala jazda na bicykloch, za autobusom, z konečnej v Tatarovciach až k zastávke pri krčme, kde sme kúpili kolu a chrumky (a ja som nedopil malé pivo, ale stretol Mikyho). V tme, ktorá sa cestou prehĺbila a na nebi sa ukázali hviezdy. Ten zjazd z osady do osady, tesne za výfukom SAD autobusu bola neopísateľná haluz. Teda, takmer neopísateľná, ale nejdem sem predsa dávať všetko – potom by ste už snáď ani nemali dôvod to sami neikedy vyskúšať. Odpratali sme bicykle, zaspomínali na Dannyho, objavil som zabudnutú fľašu “domácej” priezračnej, bez pochýb horľavej tekutiny, stretli nejaké baby, stretli ďalšie baby, pokecali si s babami, aj ďalšími babami, vyliali bublifuk, peši merali cestu od nového bývaníčka báb, okolo môjho SUBARU Impreza WRX STI odparkovaného pred vilou od susedov, o ktorom už roky netušia, že je moje, stretli Martinu, ktorú som krátko vyspovedal, a bez rozhrešenia nechal ísť. Potom sme sa rozdelili už aj my s Tomášom. Šiel do krčmy, ja domov. Milujem večerné prechádzky z Podvysokej, ktoré mi tak strašne chýbajú. Sledoval som nočnú oblohu, vychutnával si ticho narúšané len typickými zvukmi vidieku. A keď už som míňal aj miesto meetingu s Paľom, prepadol som istú starú známu ženskú tvár, ktorá bezpochyby pustila do nohavičiek, ale o tom už inokedy. Teraz idem dopozerať Limitless…
This is life.
