Špinavý od hlavy po päty, doslova. Za sebou mám dnes odstrel a pohreb jedného z najvernejších priateľov, dve kilá hliníku ťažko vytrhnutého z nekonečne dlhých, hrubých a húževnatých, nepoddajných káblov, tanec s loptou, zápas s neúžitkovým drevom, výrobu želiniek, skvelú opekačku, šialenú jazdu na bicykloch, tanec v daždi, tanec okolo vatry... ;) cestou domov ma sprevádzala hviezdna obloha a pár osudových stretnutí. This is life.
Všetko to začalo nevinným príchodom (alebo skôr príjazdom) do zákutí tohto sveta, konkrétne do istej vidieckej osady na Kysuciach, kde som strávil svoje ranné detstvo. Hej, vrátil som sa k starkému. Brat s mamkou odišli, lúčenie nebolo srdcervúce, len strohé a strojené. Mamka mi stihla pred odchodom poriadne vynadať, lebo som chorý – diagnóza vyvodená na základe toho, že som pri otvorenom okne v izbe spálil krabičku zápaliek, ktorú sme pred príjazdom na cintoríne nepoužil.
Vybalil som si handry. Celá izba bola zrazu ohandrovaná. Vlastne sa tam nedalo ani pohybovať. Hej, topil som sa vo vlastných ...handrách.
Zapol som notebook, nečetoval na fejzbúku, kde mi z nenazdajky napísal môj drahý krstný otec. Vraj nejaký nový film o šejkspírovi... bude. (K téme šejkspír sme sa dostali cez jeho narážky na môj look na fotkách z výletu. Konkrétne kvôli súhre mojich vlasov, s tými vlasmi na brade a pod nosom.) Tak sme si čekli obaja trajler – vyzeral fakt husto, film sa volá Anonymous a ešte som nestihol ani na nástenku na fejzbúku vylepiť odkaz s popisom: „Na toto idem(e) do kina!“
Padol mi internet. Zapol som si Limitless. Dostal sa za prvú dekádu minutáže, keď mi volalo Neznáme číslo. Obvykle mám vo zvyku nedvíhať telefóny počas pozerania filmu, spania, nachádzania sa v škole, nachádzania sa v autobuse, na záchode, pri používaní laptopu – skoro nikdy. Ale uznaj, že „Neznáme číslo“ znie tak trochu misteriózne, čo je tak trochu funny. A tak nejak som si, s tým telefónom v ľavačke, (asi nechtiac) zavadil o spomienku na posledný hovor, ktorý som prijal od „Neznáme číslo“. Bol to Kováč (ktorého foter je Jendrušák... ale tejto topic treba venovať osobitý článok). Vravím si: „No, net mi nejde, tak však mu to zdvihnem, asi zase videl školníka v telke..“ – Nebol to Martin Kováč. Nie tak celkom... bol to Martin, ale nemal otca Jendru... veď viete, koho. Vraj „Hybaj na skajp, kam si zmizol?“
Vypol som Limitless...
Vonku bolo fajn, všetci susedia si tu obrábali svoje skromné haciendy rozprestierajúce sa na plantážach pred „našou“ bytovkou, nuž som sa (z donútenia) podujal porýľovať starkému ten kúsok poľa, na ktorom by ani UFO nepristálo, aby nepoškodilo ten pestrý výber fauny a flóry, ktorý sa na tomto jedinečnom mieste na Zemi sústreďuje už priveľmi dlhú dobu na to, aby bol len tak eliminovaný. A možno bol len príliš pestrý (case in point: toľko buriny a rôznorodého hmyzu pohromade nenájdete ani v Ultimate Survival s „Ber Grísom“). Tak som rýľoval. Ani ma tak neťažila námaha z roboty, ani tie nové, extra-ťažké vidly, ako tá buzerácia valiaca sa na mňa o všetkých strán. Dovtedy najlepším joke-om dňa bola suseda, ktorá zahlásila, aby som zavolal frajerku „takto robiť“. Nejako sme to nakoniec „spráskali“, pričinil sa aj Tomáš.
Vyzdvihol som peniaze, bublifu(c)ky, kľúče od pivnice a pocit, že na mňa každý dnes serie, že ani nezavolajú, ani nenapíšu, banda jedna lenivá. Nasledoval trip do najbližšej krčmy, „na kofolu“.
Nadmieru ma opäť pobavil aj Miky, ktorého sme stretli doma. Vlastne nie doma, v krčme. Ale on tam trávi viac času, než v práci. Vlastne z práce ide do krčmy v meste, potom príde do svojej dediny, kde prenocuje v krčme, a ráno ide opäť do práce...(wtf?) Pustili sme si Nirvanu, Metallicu, zaspievali si „Třuast aj sík, end aj fájnd in jú“ a „uit d lájts áp, ic les déjndžrous, hír vi ár náu -entrtéjn ás“. A robil som bubliny. A Miky bol užasnutý. Bol ožratý ako delostrelecký kôň (triezveho som ho videl len raz v živote, asi na päť sekúnd, keď šiel z práce do 1. Krčmy –náhodou som šiel akurát na autobus, bol som „na hot-dog“), ale keď teraz videl bubliny a prestal na ne ziapať, lebo som mu predostrel pred ústa bublifuk, že „Fúkni si aj Ty, Miky!“, najskôr chvíľku šaškoval, a potom, s prehnanou opatrnosťou, sa konečne odhodlal. Je ako malé dieťa (to mám na ňom najradšej). Fúkal, akoby sa bál, že sa mi to v ruke rozpadne, ak fúkne silnejšie, než prdí mravec. Vytiekla mu pri tom slina. Napokon však vyfúkol pár bublín, a nemo stál, užasnuto púliac oči, že „doriti, a to je čo? To je super...“
Potom skúšal bojovať s húfom bublín, ktoré som vyfúkol ja. Jeho zbraňami boli vystreté prostredníky, a mávajúc rukami dookola vydával svoj bojový pokrik: „Tu máš, ty sviňa... nie, takto... ha! Proste bez šance, to sa robí takto, aha..!“ – najlepšie boli pasáže, kedy si naslinil špičky prostredníkov, lebo očakával, že sa mu nejaká na prste zachytí (bublina).
Vypili sme pivo, dofajčili cigaretky a zdieľali infarkt tlmený záchvatom smiechu, že „veď už sú štyri, kurvafix!“. Nasledovala dôležitá audiencia niekďajšieho miestneho horára. Vraj spal, keď sme prišli, takže sa vo dverách zjavil so slovami „Tak čo, ideme strieľať?“ v rozopnutej károvanej košeli a rifliach, do ktorých by sme sa s Tomášom zmestili obaja (a to máme dohromady 56 + 98 kíl). Košeľa odhaľovala isté veci, ktoré nejdem popisovať ako našedivelo ochlpený pivný sud, cez ktorý sa prevaľujú dva westernové mega mechy na vodu... „Za desať minút, pri škole.“
Šli sme pre Dannyho. Bol to frajer, a mal ma rád, aj keď mi v minulosti spôsobil úraz, za ktorý som mi nepríjemne vynadal. Určite to nemyslel zle. Bol pojašený a vyblikaný ako vždy, keď mu niekto konečne venoval pozornosť. Najskôr bol odutý, že sa nestaráme, ale po chvíľke ho to prešlo, tak sme ho vzali na prechádzku. Medzitým Tomášovi jebol na rameno trám z prístrešku stodoly, ktorú s otcom (Hej, to je ten týpek, od ktorého poznám The Cranberries) rozoberajú už pár dní. Ale späť k Dannymu a našej prechádzke. Zúčastnil sme sa jej v zostave: Juraj , Ja, Tomáš, Danny a ujo Paľo. That was fuckin’ miserable journey.
Danny bral veci s prehnaným nadhľadom, povedal by som. Ale za tú dobu, čo strávil, takpovediac “pod jednou strechou” s Tomášom, sa mu nedivím. Jeho flegma bola väčšinou na mieste. Tentokrát však morfovala v apatiu, tuším. Niesol som krompáč. Juraj mal lopatu a rýľ. Nepýtajte sa prečo, Paľo nám skrátka vtedy vo dverách povedal: “Musíte si ho pekne zakopať”. Danny strávil svoju poslednú púť heroickejšie, než sám Ježiš. Obišli sme kvetinové záhrady tety Justhovej, ktoré by celkom určite zahanbili aj tie Versaillesské, šírošíre plantáže rozpiesterajúce san a opačnej strane areálu, v ktorom sa topí naša útla bytofka. Juraj brilantne odrážal ich slovné útoky a pohľady. Slnko pražilo jak na Slnku.
Cestu sme merali aj po hradskej blízko panstva Johnnyho (hej, zhodou okolností, faktov a skutočností – práve toho Johnnyho, ktorý nás ráno vozieva do školy, a občas popoludní aj zo. Toho extrémneho Hansa.) Vyšli sme hore, odbočili do húštia, Tomáš spútal Dannyho, ktorý neprotestoval, hoc tušil, že pride niečo zlé. Tento proces sprevádzala vzájomná výmena názorov Juraja a Paľa o tom, ako jeden výstrel do hlavy nemusí usmrtiť, o tom, ako sa to už viackrát stalo, a ani som nestihol poriadne zaregistrovať, ako Tomáš odchádza smerom na hradskú so slovami “ja san a to nemôžem pozerať”, a Paľo už bol napriahnutý, s pažbou vpichnutou do pleca.
Bola to šupa jak z dela, až mi vajca podskočili a zježili sa chlpy na zadku. Danny nevydal ani hláska. Ale tých pár sekúnd si budem jasne pamätať snáď do smrti. Paľo, pri pohľade na sebou trhajúcu sa, umierajúcu kôpku pošlého života, po krátkej všeobecnej odmlke energicky (nadšený výsledkom, ako majster sochár, ktorý sa až teraz rozhodne, že tej dokonalej soche prirobí ešte poslednú úpravu, ktorá z nej spraví absolútny unikát) nadhodil: “Jebnem mu ešte jednu?”
Hrob vykopal Juraj. Bolo mi na zvracanie, Tomáš o tom neustále hovoril a Paľo už bol doma pri otvorenom pive. Napokon sme zohnali pár “ploskáčov” (kto nevie, čo to je: Plochý kameň) na Jurajov príkaz (teraz bol vodcom svorky on, keďže ako jediný z nás bol schopný duchaprítomne uvažovať a konať). S mŕtvolou manipuloval on, sprevádzal to slovami: “No boha, ten je inak ťažký, ty kokos.” Hodil ho do jamy, zavalil kameňmi, poskákal po kameňoch, predtým poštuchal do mŕtvoly krompáčom, zahtabali sme to, zakamuflovali, odišli sme. Ešte si spomínam, ako sme zakryli jamu, všetci ostali stáť, ja som sa opieral o zasvinený krompáč a Juraj preniesol: “A teraz sa pomodlime. Tomáš, poznáš nejakú zvieraciu?” Krompáč sme umyli v potoku, oproti zámku extrémneho Johnnyho. Ten prejavil záujem o trojicu sklesle vyzerajúcich chlapíkov v tichu kráčajúcich dolu hradskou, s pohľadmi zapichnutými do zeme pred seba, a kopáčskym náradím na pleciach. “Pes neposlúchal?”
