aneb, keď sa nie som schopný po hodinovej odmlke v preplnenom priestore autobusu nemenovaného Jozefa Klimčíka prejaviť iným spôsobom, než tak prostoducho trápnou otázkou ako "Pobalené už máš?".
A Red Hot Chilli Peppers podmazávajú nekonečný vír myšlienok zúriaci uprostred prázdnoty naplňujúcej moju hlavu, aj vnútro (kam sa podela duša?). Za oknom sa mihajú stromy, kopce, reklamné billboardy a krajina zahraničných krás ticho týraná nekonečným urbanizovaním hlasne vzdychá. Na okne sa belie výkal toho holuba zo včera.
Však viete, ako to (so mnou) býva po všetkých tých výletoch, táboroch a iných akciách, ktorých sa účastním celým svojím človekom - moje telo aj hlavu zožiera post-apokalyptický stav úzkosti a zmiešaných pocitov (I like new experiences, but somehow I can't believe that anything happened. - Shit happened.), ktoré mi nedajú zaspať.
California, rest in peace!
Rozorvané hrubé črevo a zlatá žila za ktorú sa ten chlapec rozhodol obesiť mu boli pevným povrazom. A pružným zároveň. ...pružným. Až so slučkou zarývajúcou sa mu do krku pochopil, aký bol celý život debil.
Je tri hodín miestneho času a ja neviem, ako čo najvýstižnejšie popísať dojmy z výletu. Stratil som slúchatká a sveter. Ale pár (pomerne prevratných) udalostí by sa dalo nazvať progresívnymi krokmi na ceste mojej doterajšej sociálnej existencie.
p.s. nebol to výlet. bola to exkurzia.
