Ewan McGregor sa definitívne zaradil do desiatky mojich obľúbených hercov, Johny Leguizamo ma presvedčil, že je skutočne nedoceneným článkom Hollywoodu a bez jeho postáv, hoc sú to len vedľajšie roličky, filmy strácajú iskru. Zamiloval som sa do Nicole Kidman a navždy sa rozhodol, že budem spisovateľom. Perfektný príbeh, kamera za sto bodov, strih bol premakaný, deckám, ktoré sa o to starali tak, ako o kostýmy a celý vizuál, skladám hlbokú poklonu. Brilantný Dracula z Vana Helsinga, tak ako aj môj miláčik David Wenham zažiarili tak pôsobivo, ako len vedia. Už pri úvodnej scéne som vedel, že tento film ma osloví. Nikdy som naň nečítal recenzie, ako dvanásťročný som naďabil na Moulin Rouge vo filmografii Davida Wenhama, ale tento šťavnatý skvost som si doprial až dnes. A myslím, že sa oplatilo počkať si. Dať tomu čas. Udalosti mojich posledných dní, týždňov, mesiacov... všetko sa to krásne prelína s príbehom, ktorý nám odkrýva bordová, pozlátená opona divadla v známej, čarovnej štvrti Paríža, ktorý som mal tú česť pred pár dňami osobne navštíviť, Monmartre. Film bol natočený pred desiatimi rokmi, ale nápaditosť, originalita a zvučnosť (najmä tých muzikálových) scén ma vohnala do špár medzi epedami sedačky, odkiaľ som so zatajeným dychom, slzičkou v kútiku oka a nemým úžasom sledoval jednu z najkrajších verzií môjho života. Samozrejme, táto snímka mi niečo dala - vedomie, že som bohém. Verím v krásu, slobodu, pravdu, a zo všetkého najviac, verím na lásku.
To najkrajšie v živote je predsa milovať. A byť z lásky milovaný.
