videl som matrix.
videl som atlas mrakov.
mal som v očiach nakoniec toľko sĺz, že som takmer nevidel na obrazovku.
neočakával som, že sa budem cítiť takto.
pri scéne s Ewingom a jeho milovanou, keď sa vzoprela otcovi, som urobil niečo z pohľadu tretej osoby nepochopiteľné. asi som aj niečo povedal, len si už nepamätám čo.
a v tom je to kúzlo!
chvíľu som sedel, pozeral na titulky a rozmýšľal, prečo sú po rusky.
kým som sa dovtípil.
vzal som mobil, ako vo sne
rýchlo ti prezvonil, a kým som písal sms,
ty si mi prezvonila.
minul som všetky znaky na 1 srdce - 1 sms = 1 srdce.
a keď som ju odoslal,
keď som klikol na ODOSLAŤ, hudba k titulkom prestala hrať, akoby som práve vypol zvuk, alebo zastavil film. Ale ja som nič nezastavil a nič nevypol... hovoril som si, aké je všetko vlastne zvláštne. Jedol som polievku, ktorú mi adam doniesol, bola studená a ja som premýšľal nad tým, ako som
včera večer povedal mame "A ty veríš, že po smrti niečo je?", hoci jej odpoveď poznám odpredu-odzadu. Ale musel som sa to akoby opýtať!
na stole totiž pri večeri ležala pozvánka na rozlúčkovú párty môjho brata, končí svoje štúdium. ale ide do ďalšej školy. na tej pozvánke bolo napísané.
"Kde sa jedno končí, niečo ďalšie sazačína!"
A hneď na to som si tu obálku všimol na stolíku pred sebou v OBÝVAČKE! Ani som si nestihol upratať v hlave, po takej náhode a hneď mi od teba prišla správa. položil som misku s polievkou. Predpokladám, že si všetky znaky minula na pusinky.
už ako dieťa som mal rád príbehy. miloval som príbehy. stále ich milujem. len si to už tak neuvedomujem. na spanie mi babka zvykla rozprávať rozprávky, neskôr ma naučila čítať ešte pred tým, než som šiel do školy. potom som pred spaním čítaval ja jej TIE ISTÉ KNIŽKY. potom som vyrástol a mohol sa dívať s babkou a dedkom večer na filmy. potom som ešte povyrástol a prečítal si veľa, veľa kníh. A stále čítam. Píšem, počúvam hudbu, Ty kreslíš a ja viem, že aj My sme príbeh. A že láska dokáže prekonať smrť. Nikdy sa nemusíme báť, že sme premrhali čas, ak nie sme spolu. Pokým ma ľúbiš, na čase skutočne nezáleží.
19 dlhých rokov sa vo mne formoval obraz o živote a o svete a ja cítim, že som veci nikdy pred tým nevidel ostrejšie. Navyše, vždy som vedel, že sú tu teraz nejakí ľudia, ktorí vidia a cítia rovnako. Len som nepoznal ich mená. A určite je ešte veľa takých, len ich mená stále nepoznám...
Poznám však to Tvoje. Ja cítim, že nepotrebujem viac.
