Rozmýšľam, čo sa zmenilo. Keď som sám, po večeroch,
prichádzam na to, kde som poľavil a tiež sa postupne rozpamätávam na
kvantá situácií, kedy sa správam práve tak, ako všetci tí genitálni samci
skrz-naskrz prešpikovaní vlastnou imbecilitou, ktorými odjakživa tak okato
opovrhujem. Vôbec by nezaškodilo pamätať na slová jedného môjho priateľa, „Vodu
kážeš, víno piješ.“ To všetko na margo faktu, že naše, už nejaký ten piatok
trvajúce spolunažívanie, mení svoje „meno“, ako by to sebaľúbo nazval istý
fiktívny profesor, postava z knižky, ktorú práve čítam. Počúvam Dosed od
RHCP. Páči sa mi, ako tam Tono spieva. Doriti. Som skutočne až taký zaslepený
všetkými tými krásnymi, lichotiacimi slovami prúdiacimi, a na to stavím
svoj krk, priamo z hĺbky jej milujúceho srdiečka? Som skutočne až tak
veľmi otupený, pretože som si zvykol na všetok tento komfort, ktorým ma
zavaľuje, neustále, jak more vlnami, kým sa učím surfovať? A čo jej dávam
ja? Som odporný egocentrik. Mojou prvotnou teóriou pre vysvetlenie tohto faktu,
ako výsledku mojej vlastnej analýzy samého seba bolo, že som po rokoch
urputného dávenia vštkého toho nekonečného cynizmu a sarkazmu skutočne podľahol
svojej roli, rovnako ako herci, ktorých za toto neznášam. Ale čo ak to takto
nie je? Čo ak som skutočne ten, na koho som sa, takpovediac, hral? A čo ak
som neklamal nikoho, len seba? Stále. Že taký nie som. Že v skutočnosti
som niekto iný. Niekto príjemný, citlivý, empatický a so snahou porozumieť. Tfuj. Oklamať
samého seba, to už musím byť aký klamár a naivný blbec zároveň?!
A aký schyzofrenik? A aký blázon? Psychopat? Aký idiot? Neviem. – To
je vraj múdra odpoveď. Vraj si ju mám zapamätať. Dobre, veď ja si ju pamätám.
Používam. Aby som nezabudol. Cvičenie je jediný spôsob, ako sa niečo naučiť,
v tomto prípade aj používať. Som unavený z toho, ako mi nefungujú
žiane slúchatká. Unavený z pašteky a rožkov, ktoré som tak miloval.
Evu vzali na vysokú. Ide na herectvo. Super. A ja? Pašteky, rožky, zmätok
v hlave, otrasné známky v škole a známky vôbec, to všetko som si
zachoval. Takmer ako svoju tvár. Až na vlasy. Ale tie už sa do tváre
nepočítajú. Jedine, že by som to s tou tvárou skutočne myslel obrazne.
Milujem ju. Nájsť tieto slová medzi všetkými týmito riadkami bude zaiste hotová
cesta skrz Ježiša k Bohu. Práve mi napadlo, ako pôjdem za miništranta
a okradnem tých hajzlov o všetky tie prachy, ktoré mi veriaci nahádžu
do bedničky. Ach, ja svätkradoš! Už nikdy na nič také hriešne ani nepomyslím.
Teda, neviem, či naozaj nie, ale budem sa snažiť. Teda neviem, či sa budem
snažiť...
Možno mi prišlo ľúto tých
hlupákov, ktorých by som okradol. V skutočnosti by som neokradol cirkev,
ale tých úbohých ľudí, ktorí majú nízke platy a dôchodky, nezvládajú si
kúpiť poriadnu zubnú kefku a jedia plesnivý chleba, len aby si ušetrili 50
eur do zvončeka na nedeľu po tom, ako si v kostole dobre pokecajú so
známymi z opačného konca dediny. Ktosi povedal, že svet je malý.
A ktosi zas, že za styky sa platí.
Nemal tým iste na mysli viagru. A dú fam, že styk a vstyk... či
vztyk... nie je to isté, inak by som.. ale to je jedno. Nikoho to nezaujíma.
Ani čitateľov, ani aurotov, ani autorov čitateľov, ani ich autorov, a ich
čitateľov. Venoval som jedno euro projektu Kunsthalle a „kúpil si tak
nesmrteľnost“ prostredníctvom SNS-ky. Hej, tak to nazvala jedna pokladníčka
v COOP Jednote vedľa stanice, žilinskej, autobusovej. Kupoval som si tam
rožky a pašteku. Predvčerom popoludní. Moje dievča má úžasný odhad.
Dokonalé vlasy a krivky. Prenádherné oči a sánku a jej telo
dokonale vypĺňa jej pokožku. Žiadna celulitída. To len ona si nedovidí na zadok
a verí, že tam nejakú má. Ja už nestojím za zmienku. Jeho bývalú
nezaujímam. Aspoň si môžem dovoliť byť odporný. Ale načo, aby som sa sám kochal
na vlastnom bytí? Teda na tom, že nielen som, ale že som aj odporný? Možno som
prehodnotil situáciu nesprávnym spôsobom, ak som si myslel, že napísať ešte
jednu písomku „na výchovné opatrenie“ bude zábavné. Aj kolegyne mojej
slovenčinárky majú svoju škálu šteklivosti. Aj ich mozgové centrum zábavy. Aj
pobočky toho centra. Aj ich mozog. Aj tá škála. Tie škály. Všetky. Ach. Som
unavený. Takto po večeroch. Rozmýšľam nad tým, ako si namýšľam, a aký som
úboho majetnícky a vzťahovačný, čo sa jej týka. Ale ja ju milujem.
Potrebujem ju. Tak som si na ňu zvykol. Áno, tak. „Oni spolu nie sú
z lásky, ale zo zvyku.“ Sven Dörr.
