"Aj Tebe dobrú, Rajčinka moja miľúbená," rajčina je predsa od slova Raj, a tým preňho bola, ak už ničím iným "...Ach, a paradajka je od slova paradise...! Ľúbim Ťa..."
Brad Pitt aj Edward Norton, spolu s tou "šialenou... "Zabila som Siriusa, zabila som Siriusa..!" ženskou z Pottera" naňho gánili spomedzi rámov telky v obývačke, kým odchádzal a znovu vošiel. Kúsky kože z kuracej polievky, ktorá ho takmer zožrala skôr, než on ju, vysypal do koša a keď zatváral dvierka na kuchynskej linke, na moment ucítil veľmi známy pach, ...alebo aspoň pach veľmi similiárny k jednému z tých, ktoré už poznal a boli mu známe, dokonca nie nepríjemné... pripomenulo mu to...
...áno, pripomenulo mu to kmeň. Dnes nad tým rozmýšľal, červená tehla plne naliata betónom mu dala veľa času a priestoru, aby rozmýšľal, nie, že by si ju za to nejak neobvykle vážil, alebo ctil; Stromy a ľudia majú veľa spoločné, napadlo ho. Majú kmeň, telo, dýchajú, potrebujú Slnko, majú konáre, ihličie, korene, leto... kruhy, šišky (či šušky?), listy a sú formovaní prostredím, podmienkami... ale čo mu napadlo pri tom koši bolo, že pozmení svoju pôvodnú myšlienku a stromy porovná so spomienkami.
Alebo aspoň spomenie, že obe majú koreň, alebo kmeň... a tým... tým kmeňom pri tom koši bola Ona. Mal otvorenú umývačku zvnútra okydanú hustým zvyškom kakaa zo šálky, za čo môžu hodiny, čas a škola, či rozpis železničnej hromadnej dopravy v regióne s jeho adresou... a voňala mu. Voňala, to granko z kakaa ho šteklilo niekde vnútri, keď to vdychol, ten závan, tú všakovakú zmes neidentifikovateľných vôni... vedel, že to nebolo iba to granko zohriate na 1:10 min, a tiež vedel, že to nebolo ani všetko to ostatné schnúce a hnijúce spolu s porcelánovými taniermi, príborom a pohármi v umývačke, to všetko zohriate na 1:10 min v mikrovlnke, na ktorej nerozumie nastaveniu wattov, či ovocie v miske, alebo vôňa prachu zvýreného dažďom za oknami...
bolo v tom niečo viac! Celkom určite! Možno závan vlhkej utierky v jeho ruke...
...nie, utierku v ruke nemal.
Tak to musela byť správna kombinácia odpadu v koši, vlhká špongia, v ktorej boli zvyšky puru (alebo jari?)... určite v tom bolo ešte niečo iné... možno postoj, v akom sa nachádzal, možno ten pohyb, akým "zabodol" lyžičku medzi ostatný špinavý a umastený príbor nachystaný na vysnívanú kúpeľ...
Ťažko tie pocity vysvetľoval divoko gestikulujúcemu chlapíkovi z odrazu na okne otvoreného ventilačkou, od ktorého skla sa odrážal, že to tak nemyslel, a že síce myslel, ale v skutočnosti nemyslel absolútne na nič, iba na ňu. Celý ten čas. A že či sa to dá ešte nazvať myslením... tú otázku mu nik nezodpovedal, dvere sa zabuchli a chlapík šermujúci rukami za nimi zmizol.
Schodisko bolo akoby zaľahnuté červenkastým antukovým kobercom. Bola to presne tá farba, taká tá červená, ktorú ako pastelku neznášal, lebo chcel vždy niečo "červenejšie". On ho poznal. Mário Páter. Ten to iste vedel...
Na nič si nespomína. Večer si sadne k svojim papierom a chopí sa pera, aby napísal, že polievka, ktorú večeral bola plná... nie, nespomína si.
Starne. Ale odjakživa zvládal robiť mnoho vecí naraz, napríklad... tláchať pri prežúvaní hovadsky veľkých súst na obede v školskej jedálni, alebo byť online na ICQ a pri tom masturbovať... takže ani tentokrát sa nedá zahanbiť, nie, nie. On pri tom stárnutí spomína. Áno, je ťažšie, ba až veľmi ťažké, či nemožné, ak chcete, spomenúť si na to, čo mal pred minútkou na večeru...
...ale sú tiež veci, ktoré nezabúda.
Napríklad - nikdy nezabudne usmiať sa na toho milého starca s malými, tmavými, vyhasnutými očkami a neoholenou bradou v kúpeľnovom zrkadle zakaždým, keď sa ho starec opýta, "Vieš, kto si?" a rezko mu odpovedať "To je otázka pre Teba. Ty nie si ten, kto som ja, ale ten, kto sa zo mňa stal. Pre Teba.", žmurknúť a na zubnú kefku si miesto pasty vytlačiť tekuté mydlo na ruky....
***
A roztrasenými rukami,
do úst si trafiť nevie,
čudák, stále je ospalý
no nik netuší, kde berie
všetky tie rozprávky
o jeho výletoch do plání...
Ako triesky pod nechtami
sú preňho tohto sveta radosti
ktoré by najradšej - byť tak vami -
zabodol všetkým tým vogónom
do kostí
od zlosti
z podlosti,
no bola by to samovražda
- byť tak vami -
***
Čítal. A čítal veľa, kedysi totiž zvykol písať. Čítal o starostiach a strachu iných. O ich démonoch. A chápal. Chápal sotva samého seba. Chcel. Chcel pochopiť iba ju. Ju... a kto bola ona? Možno už nie je. Ona. Dievča. Žena. Bytosť. Duša. Miloval ju. Stále ju miluje. Nechce jej povedať, ako veľmi bez nej šalie. Dokonca si vyhľadal jej meno v elfčine. Už by sa ho iste bála, stránila, nepáčil by sa jej, bol by jej nesympatický, odpudzoval by ju, bridil by sa jej, bezodne hnusil.
***
Ako diera, ktorú nevidíš,
lež viež, že sa v nej všetko stráca -
- čas, i miesta...
tou je
pamäť tohto starca.
***
"Och, koľko melanchólie v slove melanchólia!" Ovial ho náraz zápachu jeho rozvoniavajúcich bosých nôh, keď si vyzul ťažké smradľavé topánky, špeciálne obúvané pri príležitostiach zahŕňajúcich doslova špinavú robotu.
Bol v škole. Nie tak dávno. Bez nej, a predsa s ňou. A čítal. O sebe. Možno aj ona ešte číta. O sebe. Napísané ním. A možno už nie. Iba o ňom. A aj to... možno číta iba on. "Och, koľko možností v slove "možno", to je priam... nemožné!"
...ospalá hodina. Mal by sa uložiť, schúliť do klbka uprostred letiska. Aj so svojími antukovými vlasmi. Teraz sú kurevsky kučeravé! Kiež by ho videla...
Pritisne kolená k hrudi. Bude snívať. O nej... svoje diabetické sny. Bez nej. Sám. Na letisku. Sledovaný v úplnej tme iba vlastnou paranojou. Hľadá na zamračenom nebi svoju žiarivú hviezdu... tú, ktorá mala najbližšie. K hviezde, ktorú mu ukázala ona, na jej nebi, kým boli spolu... z hája za mestom...
Bol v škole. Nie tak dávno. Bez nej, a predsa s ňou. A čítal. O sebe. Možno aj ona ešte číta. O sebe. Napísané ním. A možno už nie. Iba o ňom. A aj to... možno číta iba on. "Och, koľko možností v slove "možno", to je priam... nemožné!"
...ospalá hodina. Mal by sa uložiť, schúliť do klbka uprostred letiska. Aj so svojími antukovými vlasmi. Teraz sú kurevsky kučeravé! Kiež by ho videla...
Pritisne kolená k hrudi. Bude snívať. O nej... svoje diabetické sny. Bez nej. Sám. Na letisku. Sledovaný v úplnej tme iba vlastnou paranojou. Hľadá na zamračenom nebi svoju žiarivú hviezdu... tú, ktorá mala najbližšie. K hviezde, ktorú mu ukázala ona, na jej nebi, kým boli spolu... z hája za mestom...
***
...Iba láska
...Iba láska
tá sa nezabúda,
hlboko v srdci
hlúposť je ukrytá
a kým to srdce
niekto ľúbi,
v ňom rastie
a prekvitá.
***
