Tvoje slzy sú ako prudký dážď
bičujúci záhony slnečníc
a ja,
v slanej potope priplávam k Tebe
na kánoe z hrachového struku.
Mal by som Ti povedať
o tom, ako kvetina
bez Slnka umiera
Alebo Ti zaspievať o nekonečnom lete v Tvojich očiach?
Posledný balík sušienok dochádza
V spustošenej izbe, kde pod oknom váľajú sa muchy
čo pošli od hladu,
no nie von na čerstvý vzduch dozvukov letnej búrky...
A vôňu rozkvitnutých orgovánov sprevádza spev vtáctva
Osamelý starec už nevyčkáva na lavičke
Kde na hlavu koruna útlej čerešne dávno mu nesadá.
A do kôry kmeňa mŕtveho rodu
vyryté strdce s iniciálkami Lásky...
Pristane naň párik motýľov, ktorí šantia na lúke
Ten nikdy neodpočíva - na to je život prikrátky
Koľká to roztopaš v Tvojom úsmeve,
keď cez slzy všimneš si, že opäť hovorím z cesty,
Len sa nezobúdzaj, maličká, len sni
ostaneme spolu a ja budem pri Tebe,
v šťastí a mlčanlivosti našich bozkov už navždy.
