Neviem, ako to funguje, jednoducho som na tento song narazil. Stalo sa to. Našiel som ho, vypočul som si ho, a cítim sa divne. Celý deň, odkedy som opäť sám. Nielen osamelý. A premýšľam, po chat-e s človekom, ktorého duša je s tou mojou prepletená prinajmenšom rovnako, ako priskoro rozdvojený kmeň jediného stromu, ktorý sa zapletá ako vrkoč dievčaťa. Krásneho dievčaťa, ktoré tak veľmi milujem... A do ktorého perspektívy sa snažím denno-denne nasadiť...
"Nechcel som zničiť Candy život. Chcel som len zlepšiť ten svoj..."
- toto je citát, cez ktorý som jej chcel posunúť svoje myšlienky...
A dnes som narazil na song, Candy. Možno je to taká nikdy nevyrieknutá výčitka. Prosím... kedykoľvek budeš mať pocit, že sa to zvrháva, povedz mi, Candy... ja nechcem zničiť Tvoj život... chcem ho žiť s Tebou a urobím čokoľvek, aby bol lepší...
Viem, že to dokážeme. Prenesieme sa ponad všetko, prežijeme, bude to hračka. Taká sladkasto-trpká malina... Preplachtíme... spolu.
Sledujem motýle. Všade, kde som, ich jednoducho stretávam, ani ich nehľadám. Proste na obrázku v kalendári pripnutom na stene chladničky v kuchyni cudzieh odomu, stránka z minulého mesiaca, ktorú niekto zabudol pretočiť, je tam motýľ... po ceste na vlak, na plote záhrady škôlky v našom mestečku, ktorý každé ráno obchádzam... na billboarde pri ceste, ktorú meriam pešky, keď v doprovode svetla vzdialených nočných lámp nemo pochodujem do dedinky za veľkou mlákou oddeľujúcou ju od mesta, nad ktorým sa týči Hájické kniežatsvto, kolíska ľudstva... jednoducho kráčam... motýľ na zošite spolužiačky, motýľ ako magnetka na fotke, motýľ, ktorý je logom fabriky na výrobu pesticídov, motýľ na pracovnej ploche počítačov učebni informatiky pod ktorého ikonkou je napísané "Freemind" a tiež motýľ, ktorého krídla objímajú chladné múry, nemé a slepé steny hluchých ozvien nárekov tohto prázdneho sveta, z ktorého sa všetko stráca tak neskutočne rýchlo... a ja sa obávam, že to už čoskoro jednoducho nezvládnem... a vyparím sa spolu s posledným z motýľov poletujúcich na sklonku augusta nad lúkami ešte vždy sentimentálne rozvoniacajúcimi peľom všetkých divých kvetín, naplených sladkým bzukotom včiel baliacich si kufre, odlietajúc niekam inam, na miesto, ktoré im ponúkne teplo, kým tu bude strnulé kvetiny surovo šľahať mráz...
...alebo pristanem navždy skamenelý na plagáte v miestnosti pre nejasné účely ciky-caky ľudí, ktorí si ma snáď nikdy nevšimnú... ticho čakajúc na moment, kedy sa vytratia aj oni...
Počasie je sychravé.
Je sychravé, rovnako ako moja nálada, ako moje pocity, moje oblečenie, moje zdravie, aj vyhliadky na budúcnosť, či ponímanie prítomnosti ako faktu, že je to realita, v ktorej zo dňa na deň prežívam, pretože to je to, na čo je vraj človek stavaný... prežiť... aj keď sa okolo mňa deje neskutočné množstvo vecí, ktoré su evidentne ďaleko nad moje chápanie... občas mi napadá, (vlastne v poslednej dobe je asi príčetnejšie použiť výraz "neskutočne často"), že ani nie som človek...
Náhody neexistujú. Presviedčam sa o tom každý deň. Nepretržite.
A tiež sa tu vynára otázka, čo za tým všetkým teda stojí?
...moja Láska má rada EELS.
