„...And she says it’s high time, she ran away, no one’s got much to say in this time…“
Jediný pohyb je pohyb jeho ruky, keď si do úst vkladá ďalšieho „gumeného“ medvedíka s podivnou príchuťou. Celý deň trávi vylihovaním, naťahovaním sa, prechádzkami z izby na záchod a odtiaľ zasa späť. Jeho neznášanlivosť samého seba sa iba stupňuje, každým pohľadom do zrkadla, každým pohľadom na fotky, ktoré si donekonečna prezerá znovu a znovu. Sem-tam sa mu zazdá, že mu prišla správa na mobil. Neprišla. A nepríde.
„...song for your heart, but when it is quiet, I know what it means and... I’ll carry you home…“
Márne sa pokúša v spánku napojiť na rovnakú vlnu, nedarí sa mu ju udržať. Fotky sa nepohybujú a tak ostávajú jedine jeho spomienky. Spomienka na jej hlas, pohľad jej žiarivých očí, spomienka na jej dotyk. Akoby to všetko bolo niekde vonku za oknom, na ktorom je nalepený plagát s obrázkom hnusného počasia a neznámej ulice. Zožiera ho depresia. Každučký, každý deň. Jediná možnosť úniku pred sebou samým je zabudnúť. Ale on nechce. A nech je to akokoľvek nízko pravdepodobné, pokúsi sa vydržať, prežiť a znovu sa navrátiť von, za okno, kde na nich bude svietiť slniečko, ona mu venuje tisíce horúcich bozkov a on ju zahrnie láskou, dá jej krídla a splní jej sny...
„Budeme žiť z čokolády a slnečných lúčov.“
Medvedíky nedochádzajú a každou ďalšou fľašou koly akoby spláchol zvyšok svojho mizerného chrupu kamsi na dno seba samého, kde všetko hnije a rozkladá sa v nekonečnom smrade a skazenosti. Rovnako, ako sa rozkladá jeho myseľ, jeho osobnosť, ako sa rozkladá jeho svet, ktorý znovu a znovu zláta dohromady len on sám, hoc ho to neuveriteľne vyčerpáva. Len on sám, vo svojej chorej mysli...
„...If she had wings she would fly away and another day God will give her some...“
Priatelia. Priatelia za morom, ktorí mi posielajú srdečný pozdrav do blázninca a prajú skoré uzdravenie, lebo sa už tešia na môj návrat. Aj oni tam niekde sú... za oknom. A ja tu sedím, a všetci ma nútia jesť špenát, písať si domáce úlohy a po ich dokončení ešte precvičovať pravopis a matematiku, až kým nepôjdem spať. Počujem krik a výskanie malých detí niekde spoza rámu otvoreného okna, no nemôžem pohnúť hlavou, musím pozerať na ťahy pera píšuceho mojou vlastnou krvou. Stačí jediná chybička a môžem začať odznovu. Nechcem začínať odznovu. Chcem pokračovať tam, kde som začal, chcem už ísť von, chcem vidieť tie rozžiarené tváre, počuť ich smiech a cítiť ich dotyky. Slnko nám bude všetkým piecť na hlavu, ale úpal nebude žiadna starosť, rovnako, ako celučký svet v tvare gombičky odtrhnutej z môjho svetra od babičky, ktorý som položil vedľa pieskoviska, lebo ma strašne hrýzol. A oni mi neveria. Vlastná rodina... Vraj to tak má byť... Ešte, ž mám vás, priatelia.
„...As strong as you were... tender you go... I’m watching you breathing for the last time...“
Všetci majú biele plášte, vraj to tak má byť. A pri jedle sa nerozpráva. A špenát je zdravý... Ale načo mi je podbradník? Nepchajte mi tú lyžičku do oka kvôli futbalovému zápasu v televízii, prosím! Ach, už chcem ísť von. Môžem? Tá taška, ktorú nosím do školy je priťažká... A prečo mi stále hovoríte, že keď sa hrbím budem mať krivý chrbát? Veď by ma tá taška ináč prevážila! Mám si z tej čokolády nechať na zajtra? Aha, nechám si aj na pozajtra, veď... ušetrím si rovno na penziu, podľa druhého dôchodkového piliera myslíte, že mi na ňu dajú v banke úrok? Čo je to sarkazmus? Veď iba jeden krát by som si tie zuby neumyl... Len jeden večer... A prečo Pánbožko nie je černoch? Ďakujem... že neodpovedáte. Idem sa spýtať priateľov, oni mi nikdy nepovedali, že ich otravujem...
„Trouble is her only friend and he’s back again. Makes her body older than it really is…“
Mastné vlasy, odrastené nechty, strnisko na tvári aj okolo genitálií, oči, ktoré nežiaria iskrou zvedavosti, ale pohlcujú svetlo do nekonečnej temnoty v ich strede. Už asi týždňové tepláky bez známky ejakulácie, slabý tep a ťažký dych. Ešte stále však cíti. Ostrú bodavú bolesť v srdci a pľúcach topiacich sa slzami. Nárek obličiek sťažujúcich sa na prikrátke a tenké dievčenské tričko, ktoré si z lenivosti nevie vyzliecť. Tvrdí, že nemá energiu. Je ako čierna diera. Na „gumených“ medvedíkov, kolu, svetlo izbovej lampy a tie nikdy nemiznúce úsmevy z fotiek, na ktorých sú spolu. Napokon sa už nezdvihne, aby šiel na záchod, nepohne rukou, aby zjedol ďalšieho medvedíka a nenapije sa koly. Už nebude zatvárať oči, aby sa pokúšal sniť. Spoza okna sa prestanú ozývať veselé hlasy hrajúcich sa detí, tep sa vytratí spolu s nimi a bolesť poľaví. Už nebude dýchať ťažko. Ostane tam ležať v zmesi vlastných výkalov, potu a moču, zadusený vlastnými zvratkami. A v sklenom pohľade jeho očí zažiari kratučký záblesk celkom pohlteného svetla izbovej lampy. A v jedinej vyronenej slze sa znesie po jeho líci posledná kvapka nádeje. Nádeje na život.
