Otvoril oči. V pološere miestnosti ho zalialo ticho.Tep jeho srdca bol pokojný, takmer neregistroval, že dýcha. Pohľad mal stále zastretý, líce vtlačené do pomrveného vankúša, pod ktorým skrýval dlaň ľavej ruky. Ležal na boku s hlavou otočenou do miestnosti. Znovu zažmúril oči. Opäť ich otvoril. Pohľad sa trošku vyčistil, obrysy predmetov v miestnosti boli zreteľnejšie, farby nadobúdali na ostrosti a v ušiach sa mu začal rozliehať známy zvuk tíško pradúcej chladničky. Hej, spal v kuchyni. Spal od piatej ráno, pretože ho celú noc buntošili nejaké zvuky v komíne. Už pár dní je vonku počasie na chuja. Stále prší, fučí a ofukuje sa. Pocítil chlad...
Znovu zaklipkal stále ospalými očami. Prevalil sa na chrbát a nevysvetliteľné vibrácie chladničky, ktorá v tejto miestnosti nie je, sa preliali do pesničky Lion Sleeps Tonight, na ktorej sa od smiechu dusil so svojím bratom asi tridsať hodín späť. Vlastne ani nevie, koľko je hodín.... "In d džangl, d majty džangl..." myľou mu preblyslo, že by sa mohol pozrieť na mobil, stačí sa obrátiť znovu na ten istý bok a natiahnuť trochu ruku. Nemá tam nočný stolík a spáva na matraci položenom na zemi. Tak, ako to vždy chcel. Žiadne šatníky, stolíky, zbytočne veľké okná, ani nič podobné. Celé to iba znásobuje tú nekonečnú samotu, jeho jedinú milenku, ktorá sa tak často a intenzívne dožaduje vkradnúť sa až celkom dnu, do jeho srdca, ako kurva z Moulin Rouge prachatému senilnejúcemu a osamelému bankárovi... a on ju nepustí.
Odkopal sa spod prikrývky, ktorú v noci potiahol z obývačky, lebo radiátor je v jeho izbe užitočný asi natoľko, ako šatník (všetky veci má v obrovskej modrej komode v L-kovej predsieni), či stolička. Štrajkuje v zabudnutí. A so syčivým nádychom cez akosi podivne post-spánkovo zlepenými ústami a ťažkým vnútrom sa prevalil na bok, kde rukou začal šmátrať po tom diabolskom aparáte.
Ha! Je položený naopak... displejom dolu. Na krabici. Na žltej krabici. Na krabici, ktorá skrýva to teraz najcennejšie materiálno, ktoré pri sebe mladík má. Možno to je dôvod, prečo ju má tak blízko seba. Nikto okrem neho v okruhu osemstosedemdesiatich kilometrov nevidel jej obsah. Necítil tú božskú vôňu, nik nečítal, čo je dnu napísané, nik neochutnal, čo sa tam skrýva, nik iný necítil dotyk jediného z tých artefaktov...
Zovierajúc čučoriedku v ruke, kým ju pomalým, malátnym a ťažkopádnym pohybom dopravil pred svoje zraky, si uvedomil, že snáď jediné, čo ho v takúto chvíľu poteší, je neprečítaná správa, či zmeškaný hovor od jedinej nádhernej, čistej, číro-čírej duše na tomto prekliatom svete. S predstieranou ľahostajnosťou stlačil náhodné tlačidlo, ktoré sa práve vyskytlo pod bruškom jeho palca. Displej zažiaril. Usmiali sa naňho čísla hodín, vraj 12:05, ukazovateľ energie baterky skučal v ľavom hornom rohu, celý oranžový, že čučoriedka potrebuje nabiť a menu sa pyšne vynímalo na soulbound pozadí... tieň jeho večnej lásky na líci jediného betónového srdca symbolizujúceho ich vzájomné spojenie, kdesi v neznáme...
Nič. Žiadna správa. Žiadny zmeškaný hovor. S povzdychom sa posadil, natiahol sa po špičky nôh a potom v doprovode zvuku lámajúcich sa mokrých haluzí pod kolesami masívneho lakatoša neľútostne rozjebávajúceho pľúca Zeme (ktorý vydávali pravdepodobne jeho kosti), vykrútil vľavo i v pravo, ale len od pása nahor. Chvíľku nemo čakal, kým ten smiešny zavíjajúci hroch kdesi v kútiku jeho prázdnej hlavy dospieva svoje posledné ťahavé "Ingonyama ilele", po čom sa konečne zdvihol, schoval mobil už posmešne vytŕčajúc čas 12:09 uprostred displeja do vrecka starých kraťasov (áno, taký samotársky zlozvyk - spávať v tých istých starých šortkách ktoré nosí celý čas, čo je vo vnútri, a kým sú v praní, chodí holatý, alebo v trenírkach) a z krabice od mlieka položenej pri druhom konci matraca vychlípal posledné kvapky. Je čas ísť sa vyčúrať, spraviť si za liter kakaa, umyť si denty a spočinúť v náruči samoty ktorá si ho pravdepodobne, v poslednej dobe až príliš obľúbila.
Snáď sa stihne vyšťať, než prešvihne 12:12...
