moje pocity nie sú zmiešané.

Vždy si hovoril, že odíde. Ale nikdy nechcel opustiť, čo miluje. A zmena príde tak náhle ako blesk z jasného neba. Rozozvučia sa zvony a na pohrebe nedoceneného života sa podávajú ruky, priznáva neúprímná sústrasť. Kostrbatá vežička postavená z rozhodnutí "len tak" (čítaj: len tak si zmyslel), spakruky, impulzívne, spontánne, lebo sa mu chcelo... tá teraz padá. Rúca sa rýchlo, najskôr vrchol. Nastúpil teda do výťahu a fáchal dolu takmer voľným pádom, no po pár poschodiach mu rýchlo doplo, že ak nevystúpi, rúcajúci sa vrchol jeho krivého zázraku naňho spadne ako domček z gigantických olovených karát a rozpučí ho ako raka bez panciera.

Ešte, že má tento Zázrak i požiarne schodisko... možno ho to zachráni.

Posledné kúsky šťastia ukryté v úložných priestoroch na samom spodku, v suteréne a katakombách by rád evakuoval, no výstavba novej veže mu zaberie neskutočne veľa času, síl a prostriedkov, ktoré nemá. Šťastie sa rozplynie ako para z topiaceho sa kúska ľadu nedbalo pohodeného uprostred Sahary na pravé poludnie. Dobre vedel, kam speje. Dobre vedel, že sa niečo stane, že nič netrvá večne, no staval tak vysoko, až sa dotýkal hviezd a toho krásneho pocitu nirvány, keď smrteľník doslova dosiahne až na vrchol, toho sa nechcel vzdať...

V ušiach sa ozýva Under The Bridge hlasno ako tep srdca splašeného divokého mustanga uháňajúceho ozlomkrky kamsi preč od tejto nehoráznej kataklizmy svojou deštruktivitou nevynímajúc nič živé, akokoľvek nevinné a krehké to je... podarí sa mu nabrať do vreciek toľko šťastia, koľko potrebuje, aby prežil, ak sa mu schody pod nohami rozsypú, ak mu ťažký panel hriechu rútiac sa k zemi, rozmláti lebku a rozmliaždi kĺby? Potrebuje ho... aspoň za hrsť. Nedostane ho, nestíha to, nevládze, do cesty sa mu stavia primnoho prekážiek a nohy sa mu príliš motajú, pohľad zakaľuje, slzy ho oslepujú a nervy mu praskajú podobne ako srdce, ktorému krvácajú stehy...

Nevinné a krehké...

Zabudol. Zabudol, aké krehké to celé vlastne je...