Po raňajkách som vošiel do kúpeľne, dopriať zubom nepravidelnú, avšak tentokrát (ako to už býva pod dlhšej odmlke) veľmi vítanú údržbu. V zrkadle som zbadal neznámeho bezdomovca, ktorému dredy zo zanedbania v mopovitom účese na podivuhodnej hlave sčasti zakrývajúce zničenú tvár, spolu s rašiacim strniskom dodávali dôveryhodný ráz absolútneho stroskotanca. "Zdravím, pán Robinson."
Vytiahol som zubnú kefku a nakydal na ňu tekuté mydlo. Takže som ju, pochopiteľne, opláchol a mydlo nahradil zubnou pastou. Po očiste som sa odpratal do izby, odkiaľ som povynášal asi tonu odpadu - kadejakých obalov z čokolád, cukríkov, croissantov a neviem čoho ešte. Nahádzal som oblečenie do skrine, odkiaľ mi ho zas iste nejaký kontrolór vyhodí spolu s poučením, že som kokot, a že ak tam nebudem mať do minúty z vecí komíny, nabudúce už letia von oknom. Páska s touto starou pesničkou sa zodrala, keď som mal asi jedenásť. No bohužiaľ, iste ju zdieľal klub nespokojných mamičiek niekde na internetovom serveri s podobnými užitočnými blbosťami, takže ju mám do dnes ako na cédéčku.... zasadol som k notebook-u a otvoril facebook, kde som sa pokúsil o nápravu včerajšieho misunderstandingu mojej Nežnôstky, no neúspešne, napokon sa jej podarilo preraziť tú neviditeľnú bariéru chrániacu moju náladičku, na čo odpochodovala ktovie kam, vraj na čerstvý vzduch (Je také ťažké vyvetrať v izbe zatiaľ, čo zotrvá na fejzbúku?), takže som sa prihlásil na nejakú online hru, ktorá ma po pár sekundách omrzela, dal som sa na prečesávanie youtube zbierky songov od Cranberries hľadajúc nejakú srdcervúcu sračku znásobujúcu ten odporný pocit, ktorý sa vo mne rozmáha, no po troch songoch som to vzdal a bezradne napísal môjmu ex-gay partnerovi. Toľko k dnešku.
Vychádzal som z kúpelky predsa v domnení, že dopíšem tú story z piatka-soboty.
Časť druhá: Som vonku s dospelými ľuďmi.
Po tom, ako som vyslovil tieto zázračné slová (akoby to bola čarovná formulka na vyvolávanie salvy smiechu od všetkých prítomných), nadišla chvíľa poriadneho chlamotu. Nejak sme sa presunuli do retra, pravdepodobne peši, po bývalej Masaryčke. Dolu hrala hudba, všade bolo plno ľudí, pripadal som si trošku ako kretén, že mám ruksak na chrbte, to asi pre to sa na mňa tak dívali (iste nie pre to, že som farebný)....
