Pecka po papuli, lámanie prstov, šajba po rukách, úder pod rebro, šleha do nosa, päsť pod oko, rovnováha sa náhle stratí a nosom rozrývam chodník...
- Dominik, vstávaj, ty geňo!
-Nää...
-Dominik, vstávaj, dopiče, sú tu priemyselné kamery, boha, ja nepotrebujem zbytočné pojeby!
-Sory...
- Tááák, poď kamarát! Poďme, na nohy...
Časť prvá: Emócia.
Je 20:22, stojím na dvore bývalého squattu Palác Sofia. Pohľadom fľochnem na hodinky, potom na dievča, s ktorým sa držím za ruku.
- Ideme?
Nadhodím polohlasne v domnení, že čas už pokročil príliš na to, aby sme si mohli dovoliť zdržiavať sa tu naďalej, navyše, keď nás "miestni" vyzývajú, aby sme si k nim prisadli.
-Chceš už ísť?
Z druhého poschodia budovy, priamo za nami, z terasy, sa ozve akési hučivé trúbenie, na ktoré sa ta všetci pozrieme.
-Hovnó!...
Návšteva squattu a lúčenie sa s Nežnôskou mám za sebou. V ruke dvojlitrovú krabicu s ostatkom džúsu, v druhej mobil priložený k uchu. Prichádzam na vlastné nástupište... zastanem, v zápale rozhovoru ani nepozriem na rozpis. Opriem sa o zábradlie a súrivo debatujem. Podarilo sa mi to zjednať. O pol jedenástej v starom byte, v meste. Je 20:57 a ja si to režem najkratšou cestou na námestie, kde ma na rohu už z okna (Telepatia? Práve som sa tam pozeral.) úsmevom zdraví známa tvár...
-Ty si sa na to vyjebal?
Ťažko povedať, čo žene predo mnou práve prebieha mysľou.
-No, nakoniec mi prišlo blbé len tak odísť...
- Okej, tak poďme!
Má zvláštny úsmev. Vyvoláva vo mne neidentifikovateľnú vlnu neznámych pohnutí. -Počkaj, ešte si odskočím do Mirage.
-V pohodičke. Tak potom príď, sedíme úplne vzadu.
-Hneď som späť.
Vchádzam do baru. Posledný stôl, úplne vzadu, opakujem si v hlave a akosi podvedome napodobňujem chôdzu mojej novej spoločníčky, s ktorou sa tu mám stretnúť. Ignorujem pri tom ksichty všetkých tých smradľavých štyridsiatnikov, a mladších, ktorí vyzerajú a smrdia ako tí štyriciatnici. Je to tu. Tu sedia! Pozriem na ne a pokúsim sa o úsmev.
- No čáu... Dominik! ...Ináč, toto je moja naj kamoška Maťa, tiež známa aj ako...
Moc si toho fakt nepamätám, ospravedlňte ma teda za nedokončené dialógy, vety, či neurčité opisy.
-Ahoj, teší ma, ja som Dominik.
Možno... teda nie možno, ale určite to bolo aj tou hudbou, ktorá otriasala barom, že som takmer nepočul, čo hovorím.
-A čo si sa tak vrátil? Zažiadalo sa ti Martičky, čo?
-Uhm, hej, presne tak.
Naučili ma hrať scrabble. Najskôr len s jedným pravidlom, potom bez neho. Nadchli ma hlavne slovíčka ako odjeb (copyright: Marta, 2011. All rights reserved.).
-Prinesiem vám ešte niečo?
-Tri vodky a pol litra kofoly.
Ten štýl, akým sa táto ženská dokáže dostať do vedenia akejkoľvek neskrotnej bandy darmožráčov a úchylákov, bez ohľadu na pohlavie, vek, či fyzickú zdatnosť, ma vždy udivoval. Tón v jej hlase, vyberaný slovník a správne načasovanie - efektivita a hlavne správne využitie mozgovej kapacity pre jediný účel. To väčšina z nás asi nikdy nedokáže. Nie bez akejkoľvek pomoci.
-Ešte prídu chalani a oni donesú brzdu, pretože tu je to strašne drahé.
Podotkne moja ochrankyňa, líderka zatiaľ len trojčlennej skupinky, keď mi podáva pohár kofoly, aby som zapil vodku.- Aspoň sa s nimi zoznámiš, to sú tiež kamoši, budeš sa baviť, uvidíš.
Prišli. Zoznámili sme sa, presadili sme sa, mená všetkých zúčastnených báb začínali na M. Maťo (ten s tým super tvarovateľným účesom tzn. celkom krátkymi vlasmi) jediný z nás nič nepil, lebo bol pod Mirkinou papučou a musel šoférovať. Na chvíľku som vypadol von s vodkyňou svorky, ona úspešne odrbala základňu, že prespí u Mati. A keď skladala, víťazoslávne sa chechtala a pochvaľovala samu seba. To bol dôvod, prečo sa základňa ozvala späť:
-Hovorila si ešte niečo?
-Nié... ja už som nič nehovorila....
Po krátkom poučení, ako postupovať, som sa vrátil v jej pätách späť do Emócie.
Šmajdova mama, Paťo je perverzák, topánky z výpredaja za 10 evri vydržia len mesiac, predavačka odrbáva, že rok. Hurra Torpedo, Paťo pod vplyvom na chate rozdrbal vlastný notebook, Marta vie byť prehnane seriózna, Mati voňajú vlasy, Šmajdova mama. Matin otec je seksi, Matin učiteľ je seksi, Matin brat sa rád škrabká na zadku, otec má v slipoch katanu, Marta nie je na oteckov, Paťo to slovne schytáva od Mati, Šmajdova mama... - nekonečný sled parádnych újebov (parádny sled nekonečných újebov / parádny újeb nekonečných sledov). Mirka má doma na posteli bordel, ktorý treba upratať, než pôjde spať, čo je hlavne pre Paťa slabou výhovorkou na to, aby pustil podpapučníka Maťa domov takto skoro (22:30). Presúvame sa do Retra. Večierka sa mi presunula na jedenástu. Jebem cecky, batéria na mobile je v riti.
To som však ešte ani len netušil, čo ma čaká...
