Ephialtes v ten večer zažil akési znovuzrodenie. Odchádzal od nej s pocitom, že svet nie je väčší, než vzdialenosť k obzoru - kam len sám dovidí. Chvíľku vyratúval zoznam piesní, ktoré sa chystajú s kapelou hrať na najbližšom vystúpení. Bolo ich asi šesť. Neskôr sa venoval ponižovaniu blondínky sediacej celkom vzadu, ale len vo svojej hlave. Potichu. Nečujne. Na čo vôbec nemyslel bolo, že sedí v trolejbuse. Keď mu došli nadávky, kvetnaté prirovnania a entuziazmus ďalej haniť neznámu spolucestujúcu, ktorá o tom navyše nemala ani potuchy, rozhodol sa vnímať priestor okolo seba trochu intenzívnejšie. Cesta trvala celú večnosť. On iba rozjímal. Sedel a rozjímal. V priestore. Rozmýšľal nad jeho štruktúrou. A že čo je to to "zakrivenie"...
"Láska, cítiš sa osamelo?" Nespýtal sa jej. Celý deň bola divná. Včera prišla z pohrebu. Ale je presvedčený, ž jej nálada s tým nemá absolútne nič spoločné. Alebo aspoň to tvrdila ona. Nechce byť sama. Potrebuje byť s ním. Aj on s ňou. Miluje ju. "Nečakaj na mňa. Pôjdem domov sama. Keď pricestuješ, budem Ťa čakať na stanici." Povedala to tak presvedčivo a neoblomne, akoby to bola jediná vec na svete, ktorou si je istá. On ale v kútiku duše potajme dúfal, že v skutočnosti chce, aby boli ešte spolu, než obaja odídu. Než sa rozdelia. "Prosím..." nepovedal, "Prosím, láska, povedz mi, ako ťa učiniť šťastnou a ja to urobím...!"
kapitola 2.
Dozvuky boli super. Vonku je hmla. Bitka s Petrom je vlaňajším snehom. Liachži bezprízorne sedí uprostred triedy. Dostal 1/2 z angličtiny. Mal tam debilné chyby. Je debil? Z chémie prejde jedine zázrakom. S priateľkou si už snáď ani nemajú čo povedať, keď sú stále spolu. Dnes vypadne. Do skúšobne. A do mesta. Minulý týždeň na nete objavil husto vyzerajúcu dosku na skejt. Už len zohnať prachy, aj na tracky a kolieska.
kapitola 3.
Nechce sa s ňou znova lúčiť. Túži po tom, aby nikdy neodišla. Zároveň si však uvedomuje, že ináč to nebude. Čas sa im obom kráti. Kiež by to zvládli. Jeho gól je učiniť sa šťastným, zdieľať to šťastie s ňou. Jeho gólom je byť slobodným - byť slobodným spolu s ňou. Ako tak nad tým všetkým rozmýšľa, nechce nič viac, než s ňou byť. A nech je aj ona. A nech ho vníma. A chce, aby bol. Ináč už nebude on. A potom ani ona.
Vošiel. Ovanul ho zatuchnutý zápach otvorených toaliet, hnilobné smrady z úst štamgastov, všadeprítomný cigaretový dym a rinčanie na črepy sa rozbitého pollitráka na podlahe pred barom. Takmer neprešiel cez otvorené dvere. Bol to boj. Ale povedal si, že to zvládne. Mal tri minúty. Barmanka zametala podlahu. Na televíznej obrazovke sa futbalisti naháňali za loptou. "Prosím Vás..." Neznáša, keď ho všetci ignorujú. Rovnako ako neznáša, keď naňho zízajú. Idioti. Čas mu tiekol pomedzi prsty zovretých pästí. Ešte chvíľu mu tá tlstá bravčová riť bude mávať pred nosom a jeho žalúdok to viac nevydrží. "Jedny tie slaninové čipsy," zavrčal a nervózne cez plece fľochol do okna, kde sa v tme črtala zastávka, na ktorej už pred tým stál...
kapitola 4.
"Si iba nadržaný. To je v poriadku." Ale čo ho, dopekla, nepočúva? Podľa seba súdim teba, hovorí sa. Nechal to tak. Za slová lásky sa mu v poslednej dobe dostane len posmeškov a odcudzovania. Niečo je zle. Alebo je to len dôsledok prirodzenej vzťahovej "evolúcie"? Jeho prvá baba. Snáď aj posledná. Raz príde na to, čo tým vždy myslela. Zasmejú sa pri raňajkách s vnúčatami na tom, akí aj oni boli "mladí". Raz. Možno. Ak spolu zostarnú... spolu.
kapitola 5.
Pociťoval akúsi zvláštnu zmes vzrušenia a zvedavosti. Ešte nikdy ju nevidel nahú. Nie celkom. Páčila sa mu, nech mala oblečené čokoľvek. Občas však písal požičaným perom a strácal schopnosť opísať vlastné dojmy slovami, ktoré beztak už sám dávno pozná. Hrozné. Unikal mu dokonca i význam štúdia ako takého, boli dni, kedy sa považoval za boha. Jeho myšlienky, bobky srncov ako rozsypané hašlerky pri kŕmidle pre vysokú zver uprostred lesa za dedinou, redli a roztekali sa do všetkých strán svetových. Nedokázal už určiť ani súradnice polohy vlastného srdca. Neistý, s pochybami o tom, či ešte tále nejaké má, rezignovane dopísal túto poslednú vetu a zatvoril zošit. Nebude z neho dobrý spisovateľ. To by povedal aj pán James Barry.
kapitola 6.
Jeho život bol pretkaný Luciami. Od Lucie P., cez staršiu Luciu P, cez polúciu, Poluvsie, lucidné snívanie a Lucku k ďalším Luciám, kapele "Lucie" a posledne do triedy s troma Luciami. Jeho profesor fyziky bol na šieste hodine vždy unavený. Eddiemu vyšla na štvrťroka v II. ročníku na strednej z fyziky päťka. Podstatnejšie však preňho boli iné veci.
kapitola 7.
Volal sa Galo. Neznášal, keď mu rádoby vtipní kolegovia hovorili "hoď sa do gala". Mal prácu. A prácu mal rád. Kvôli rozptýleniu. U nich sa robili len denné a nočné. Smeny. Bol to podnik. Slušný podnik. Občas tam Gašiaková spávala za barom. On bol jej asistentom pri tyči. G. To písmeno malo v jeho krátkom a neveľmi úspešnom doterajšom živote určitú symboliku. Od jeho vlastného mena cez bod G až do... až po kolegyňu Gašiakovú. Bol Galo. Galo s veľkým. S veľkým G.
Aj ona mala veľké. Aj G. AJ psa mala veľkého. Mali s Galom veľa spoločného. Prácu, začiatočné písmenko mena a občas aj... spoločné smeny.
Ďalej už neviem. Iba že to je slušný podnik. A že Galo je len kolega. A čo sa praktikuje hore v ubytovni. A ako s ním ona spí na chate. So svojím psom. To s Galom nemá nič. Iba Galo, Galo a Gašiakovej pes mali niečo spoločné;
Bolo to jej G.
Goniec.
kapitola 8.
"Si nejaká divná," neudržal už jazyk za zubami. Ťažko povedať, či mu odľahlo. Poviedky majú vyhranené charaktery postáv. Novella bola novinka, epický žáner stredného rozsahu, tvoriaci medzistupeň medzi malou a veľkou epikou, s vymedzenou kompozíciou bez odklonov od ústrednej dejovej línie. Niekde čítal, že IQ ľudí sa prejaví, teda výška IQ, aj pri písaní. Spočíva to v spôsobe, aký držia pero. V novelách postavami nie sú nadpriemerní ľudia, nemusia však byť zaujímaví. Romain Rolland bol ďalší Remarque. Má však nobelovku za literatúru. Npísal psychologickú novelu. "Aká divná?" Chúďa. Náhle mu jej prišlo ľúto. AKoby ho na moment zamrzelo, že to vôbec povedal. Možno, že je iba divný on. Ani poriadne nerozpitval svoju niekdajšiu myšlienku vlastného sexuálneho harašenia. Doriti. Šibe mu?
Nedokáže sa sústrediť na výraz jej nenormálne dokonalej tváre. Prepadá ho nervozita. Onemie. Ona mykne plecami a odchádza. Má dokonalú postavu. Aj oblečená. Od chrbta. Nevydrží to. Rozbehne sa za ňou. A ona už nevie, na čo naráža. Na jej zadok. Dlaňou pravej ruky.
