Plač ustal.
Do rytmu so srdcom ukrytým
v tieni mojej podkrovnej izby
z rádia zlievajú sa bicie Torresa Tica.
Túto noc strávi na posteli plnej tŕňov.
V ďalekej Germánii
kam odplávala už dávno,
na ospalých viečkach
Slnkom unaveného leta.
Pod hladinou ľadom zamrznutého
mora slaných sĺz
v spánku vídala splny zimy minulej
A všetko krásne odletelo
na tónoch Duran Duran,
roztopilo sa v odmäku.
Suchým ohryzkom prehĺtané
hrče žiaľu prebdených nocí,
maskované krivým úsmevom
spod falošných okuliarov,
ticho pradú nad stránkami
denníku spísaného rukou
druhej polovičky tejto roztrhnutej duše.
Príde ešte niekedy leto?
Uťahuje si tíško opasok nádeje
v splenenie svojich snov.
Ako zakríknutá filajová modrinka
po vpichu žily do ihly,
nemo hľadiaca na odraz
v zrkadle právd obrátenom naruby.
Úbohý chĺpok.
Akoby vtedy rástol na nesprávnom mieste
v presvedčení, že tam patrí.
Láska.
Aj túto noc prebdie na posteli plnej tŕňov...
Si prekrásna.
Príde ešte niekedy leto?
