Dvojmo počuť moje kroky
Kričiace v tichu
Kroky v tme
Ako tikot hodinových ručičiek
Ktorých ozvena trýzni utrápenú myseľ
Hračky, ktorá nechce sa vzdať detí
Hoc zmysel jej dôvodov dávno je rozožraný rokmi
Mrazivá ozvena
Štípe ako had
Plný nestrávených spomienok
Nič som nemal väčšmi rád...
Hľadia na mňa z našej fotky
Dva páry prázdnych očí
Slepých na krásu
Nkonečná trpkosť hlbokého ticha
Rozpínajúca sa v každučkom slove
Tvojich nemých pier
Vlhkých od sĺz
Pomaly vypĺňa prázdnotu
V mojom vnútri
Pošlem anjela, nech uchráni Ťa
Od chlípneho mnícha
Ty, pravda
V obláčiku klamstiev odetá
Mrzačíš šťastie oklamaných hlupákov.
Srdce plné úzkosti a strachu
Trýznené krutým víchrom prudkých zmien
Púpätko ľúte
Zvíjajúce sa v prachu
Rozsypaných citov, tvárí a ich mien
Dvojmo počuť moje kroky
Prenasledované párom tieňov
Pridlho väznených, odlúčených slobodou
a môj dych zráža sa v penu
Pod kanálom mestskej stoky
Umieračik v rozkvete
Slnečnica vo víne sa topí
Smiech motýľa, ktorý ju spriznil
Je šepotajúcim chladom
Čo zahnal ma do kúta
A v plači sa podvolíme
Padneme spolu na kolená
Len surová istota nemiznúcich pochybností
Len Ty, môj milovaný preľud
Nakŕmiš ma svojou prítomnosťou
V hlasnom stone lásky dvoch vydesencov
Keď v ohnisku večností
Pohasne plameň agónie a bolesti
Nádejáš sa zbytočne
Ty, poryv fingovanej radosti
Nepotrebný a sám
Nemám už pre Teba nič,
Než pozostatok
Spenenej vlny doráňaných emócií
Triešťiacej sa o strmé brehy nečistoty
Nič, než črepiny hriechu ukryté
Kdesi v nadobličke..
Som iba slovo, ktoré obývajú
Potrhané myšlienky
Kedysi boli kostrou dnes už
Zavraždeného sna.
