*soundtrack*
- predovšetkým je to otrasná fráza, aj keď pôsobí možno v niektorých prípadoch príjemne, či dokonca povzbudzujúco a optimisticky, no keby mi to dnes niekto povedal, asi ho zaškrtím, zbijem a rozpučím mu hlavu tými zasúvacími dverami do mojej nocľahárne..
Otvoril som oči. Izba už bola zaliata slnkom. Nejak som sa premohol, však "Dominik, už toľko nevylihuj, starec, sám sebe škodíš..." - natiahol som ľavú ruku po mobil, ale nahmatal som otvorenú fľašu jablkovej presnidávky, ktorú som do seba včera večer dlávil, bezmocne sa skúšajúc, tak, ako celý deň, zbaviť toho pocitu prázdnoty vo mne.
Musel som sa prevaliť na bok. Vzal som do ruky čučoriedku a pozrel na mesidže. Jedna prijatá. "Hurá... som nažive." Nejak ma to prebralo, asi som závislý...
...na istých neistotách,
nuž som to otvoril a... áno, niekedy okolo druhej v noci mi prišla správa od Ramony Flowers. Že či spím. Doriti... je 9:13 a ...moje Lásiatko ešte asi buvinká.. ach, aká je sladká, keď spí... kiež by som mohol byť s ňou... nech si oddýchne, nech sa netrápi...
Najskôr mi napadne, že odpíšem, ale hneď na to prehodnotím svoj debilný nápad, však posledná faktúra bola na 149, nechcem si aj túto vylátať tak rýchlo až na Mars... navyše, už je neskoro. Ale.. aha, veď tá správa, ktorú som posielal mojej líškajúcej sa milovanej bosej vanilkovej húseničke... sa neodoslala. "Dopiče.." znovu som ju poslal sklamaný sám zo seba, odhodil som čučoriedku kamsi do fľaše s presnidávkou a podíšiel som k oknu... Naozaj "nádhera". Takéto idylické jesenné ráno, námraza na strechách a trávnikoch, slniečko prebúdzajúce ošumelú zeleň k životu, po nočnej príprave na zimný spánok, a ja sám, v trenírkach a starom tričku, stojac pri okne, so skleným pohľadom a obrovským potláčaným emocionálnym tornádom vo svojom vnútri... spomenul som si, že ako malý chlapec, kým som ešte býval v Žiline, som tento pohľad zbožňoval... dnes som mal pocit, že som osemdesiatročný zatracenec v penzii, ktorý žije niekde na povale domovu dôchodcov a jeho život už neznamená viac, než počúravanie sa, nemé výčitky, nekomunikácia s okolím a písanie nesúvislých myšlienok sklerotika...
Kde to všetko je? Som vôbec skutočný..?
Vôjdem do dverí, kde stretnem mamu... "Čau..", pozdravím... "Čáu.." povie mama.
Občas... mi ostané len to sprosté "Čau..." z toho všetkého, čo bolo. Starec žijúci na povale, v mlčanlivosti a tichu, zahĺbený do svojich spomienok, starec a sentiment, starec a samota, prázdnota... Starec, ktorému ostali len spomienky. A zajtrajška sa dožije len pre to, aby mohol znovu sniť. Sniť a spomínať... aké krásne to mohlo byť, aké krásne to bolo...
Tak, čo Ty? Ako hodnotíš dnešné ráno..?
