Vrátiť sa domov, DOMOV.
Do Krajinky, kde sa nič nezmenilo. Kde budem opäť ako predtým, všetko bude krásne a život jednoduchý...
Neprežijem to. Ak sa nevrátim, celkom určite tu zdochnem.
~Natália, milujem ťa.~
Daniel, chýbaš mi.
Kováč, chýbaš... mi.
Tomáš Werkman, chýbaš mi.
Mort, asi to nezvládnem.
Marta, chýbaš mi.
Maggie, chýbaš mi.
Nok, Chýbaš mi.
Matej Nosál, ty už poriadne dlho.
Tomáš Ďurčo, chýbaš... mi, asi... trošku.
Tomáš Fojtík... vždy sme boli predsa kamaráti.
Anmari.... my dvaja sa nikdy nedáme, hm? Že mi chýbaš? A ako!
...vlastne nie, len som mal nutkanie ťa tu spomenúť, hehe...
Čašník v Café Le Jour... aj Ty mi chýbaš, človeče!
Chýbate mi.
Všetci do jedného, hoc vás pravdepodobne ani nepoznám všetkých po mene.
Sám.
Som sám.
Živím v sebe, uprostred toho nekonečného oceánu bôľu a hĺbavej samoty, nádej.
Sloboda je to, čo mi vzali a bez vás, nech ste akokoľvek málinko ovplyvnili hoc kratučký zlomok sekundy, čarovne prenádhernej chvíľky ktoréhokoľvek z mojich dní... bez VÁS, peria mojich krídel, na ktorých som unikal pred krutosťou tohto sveta... padám.
Do TICHA.
V absolútnej beznádeji prežívajúc každodennú duševnú agóniu a tiež s vedomím, že je len otázkou času, kedy sa moje oči obrátia stĺpkom.
...a Ona ma oživí bozkom.
Urobí to...
...znovu?
"...a ich láska povstala z popola zpálených útržkov fantastických snov, nesplnených želaní, prekrásnych spomienok na všetky tie prenádherné chvíle strávené spolu. A jeho srdce je navždy skryté hlboko.... v srdci Tvojom."
~Natália, milujem ťa.~
Daniel, chýbaš mi.
Kováč, chýbaš... mi.
Tomáš Werkman, chýbaš mi.
Mort, asi to nezvládnem.
Marta, chýbaš mi.
Maggie, chýbaš mi.
Nok, Chýbaš mi.
Matej Nosál, ty už poriadne dlho.
Tomáš Ďurčo, chýbaš... mi, asi... trošku.
Tomáš Fojtík... vždy sme boli predsa kamaráti.
Anmari.... my dvaja sa nikdy nedáme, hm? Že mi chýbaš? A ako!
...vlastne nie, len som mal nutkanie ťa tu spomenúť, hehe...
Čašník v Café Le Jour... aj Ty mi chýbaš, človeče!
Chýbate mi.
Všetci do jedného, hoc vás pravdepodobne ani nepoznám všetkých po mene.
Sám.
Som sám.
Živím v sebe, uprostred toho nekonečného oceánu bôľu a hĺbavej samoty, nádej.
Sloboda je to, čo mi vzali a bez vás, nech ste akokoľvek málinko ovplyvnili hoc kratučký zlomok sekundy, čarovne prenádhernej chvíľky ktoréhokoľvek z mojich dní... bez VÁS, peria mojich krídel, na ktorých som unikal pred krutosťou tohto sveta... padám.
Do TICHA.
V absolútnej beznádeji prežívajúc každodennú duševnú agóniu a tiež s vedomím, že je len otázkou času, kedy sa moje oči obrátia stĺpkom.
...a Ona ma oživí bozkom.
Urobí to...
...znovu?
"...a ich láska povstala z popola zpálených útržkov fantastických snov, nesplnených želaní, prekrásnych spomienok na všetky tie prenádherné chvíle strávené spolu. A jeho srdce je navždy skryté hlboko.... v srdci Tvojom."
Postscriptum: Nezabudnite na môj epitaf v znení "Evidentne som mŕtvy." !
Ďakujem.
Váš...
priateľ.
S nepredstieranou úctou k vám všetkým... Dominik.
